Blázon v daždi

Idem prázdnou ulicou
Každý doma zalezený je,
Prší a ja kráčam s akousi slávou,
Lebo šanca, že ma niekto zahliadne, neexistuje.

Na tvári mám zvláštny úsmev,
Cítim sa tak slobodná a bez zábran,
Počúvam ten zvláštny nápev
Rytmu kvapiek dažďa a zmoknutých vrán.

Napriek tomu, že je leto,
Vrany v našich životoch stále sú,
Náznak našich chýb je to,
Nenesú v sebe žiadnu noblesu.

Je zaujímavé, ako sloboda dokáže človeka šťastným spraviť,
Jednoduché malé radosti ma posilnia,
Keď konečne môžem slobodu tela a slobodu duše skĺbiť
Aj keď navonok to vyzerá ako stav psychického narušenia.

Dážď oblieva moju rozradostenú tvár,
Farba sa pomaly rozteká,
V mojom srdci teraz necítim žiaľ,
A uvedomujem si, ako život človeku pomedzi prsty uniká.

Som voľná ako nikdy, začínam tancovať,
Cítim tú krásnu vôňu leta,
A Bohu za svoj život budem vždy ďakovať.

Život skrýva v sebe zvláštnu príchuť,
Ktorú som v tomto momente objavila,
Treba si však naň len zvyknúť,
Nedodržovať žiadne pravidlá.

Svojim srdcom a svedomím sa riadiť,
Byť čistý a spontánny,
Nikdy sa nenechať skaziť,
Napriek tomu, že nikto z nás nie je dokonalý.

Tak sa tu prechádzam v teplom letnom daždi,
Ako blázon, ktorý nad ničím nerozmýšľa,
V jednom z málo momentov ma teraz nič nedráždi,
Je to krásna a neopakovateľná chvíľa.

Dážď utícha, ja sa zastavím,
Na moju tvár obrátenú k nebesiam nechám dopadnúť posledné kvapky dažďa,
Zbadám verných priateľov, rozbehnem sa k nim,
Ďakujem za tento okamih a uvedomujem si zmysel svojho šťastia.

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu