Prechádzal sa popri hrádzi a v kostiach cítil zlé počasie. Tak, ako všetci starí ľudia. Stačí im jeden jediný pohľad na oblohu a získate spoľahlivejšie informácie ako od meteorológa. V parku sa šantili deti. Malé, veľké, medzi nimi aj navonok dospelé. Bola farebná, ešte celkom teplá jeseň. Pofukoval studený vietor a mamičkám sediacim na lavičkách rozfúkal aj poslednú zalakovanú kučierku. Pozrel sa hore, na oblaky a vo výhľade mu bránili pravidelné kusy papierov s farebnými ozdobami a rozprávkovými postavičkami. Vznášali sa vo vetre, chceli odletieť ale deti ich držali na lankách ako rukojemníkov. Niektorým sa podarilo vytrhnúť zo zovretia malej rúčky ale zjavne ich deti mali radi. Veď prečo by im inak stekali po lícach guľaté krokodílie slzy ? Spomenul si na časy, keď bol malý. Na detstvo. Všetko bolo tak farebné, aj keď to už dnes nie je na starých fotografiách vidieť. Spomenul si, že jemu papierový šarkan nikdy nevzlietol. Dokonca ani teraz, keď napomáha vnúčencom. Márne sa vždy snažil vyhodiť papierového kamaráta hore, až k oblakom. Behal po lúke, vietor mu neúnavne zhadzoval čiapku a strapatil vlasy. Na večeru prišiel až keď sa dostavilo úplné bezvetrie. Raz to vyzeralo, že už-už bude šarkan lietať s obláčikmi, keď sa mu odrazu v ceste zjavil vysoký ihličnatý strom. Tam sa skončila detská radosť a široký úsmev na tváričke. Pobral sa domov a spoločne s ockom spravil nového, opäť farebnejšieho šarkana. Dnes je on ten, ktorý utešuje smutnú detskú tvár a vytvára na nej ligotavý úsmev. Rozdáva radosť svojím vnúčatám a oživuje ich šťastné očká.Nikdy mu papierový šarkan nevzlietol ale do konca života sa mu to podarí...verí v to.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sturmer  31. 1. 2013 23:43
Som si spomenul na to, ako mi vietor odfúkol šarkana, ktorého som vyrobil doma.
Napíš svoj komentár