Alebo ako poeticky som svoj stav duše napísala na slovenčine - "Tichý, zasnežený les v období tuhých mrazov, kde občas zasvietia teplé lúče slnka." (hrali sem sa na Kraska) Akurát si začínam uvedomovať, že tie teplé lúče sú vlastne mrazivé čepele nožov, ktoré hladko prebodávajú moju psychiku.
Všimli ste si správne, keď depkujem, rada prirovnávam svoje pochody v hlave k veciam, ktoré spolu nijak nesúvisia. Niekto v takýchto chvíľach píše básne, niekto úvahy, niekto zase skladá hudbu....a ja...ja si vylievam dušu v takýchto hlúpych slovách, ktoré nikoho nezaujímajú.
Mám 16 rokov a pomaly v ničom nenachádzam potešenie.
Okoliu a zároveň aj sebe nahováram, že je to kvôli škole, ktorú nezvládam. Ale pravda je úplne niekde inde. Môžem si za to všetko sama, môže za to moje staré ja, ktoré sa so mnou vlečie 16 rokov a nechce ma opustiť. nechce ma pustiť ďalej samú.
Postupne prestávam veriť na osud, ktorý som kedysi považovala za celú podstatu života. Hej viem ako to znie, ale ja som vždy bola dieťa, ktoré síce neverí v Boha ale verí na nadpozemské záležitosti. Teraz však zisťujem, že všetko čo sa stalo, všetko to silné boli len náhody. Pretože ak nie, malo by to určitý zásah do budúcnosti a mám pocit, že moja budúcnosť tmavne a stráca sa.
Všetko je to strach. Sama to viem, ale sama sebe to nepriznám. Bojím sa, veľmi sa bojím. Ale to je tak, keď sa spojí strach a naivita s krutou fantáziou...
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
hotaru
10. 11.novembra 2014 07:41
daj tomu pár rokov a malo by to byť ok :happy: podľa mňa toto je niečo, čím si v tvojom veku prejde dosť veľa ľudí, nebola som na tom inak
Napíš svoj komentár