Už sa mi to stalo druhý krát za tento týždeň.
Ten ostrý zvuk prievanom zabuchnutých dverí.
Niekto by ani neveril ako bezmocne znie.
Stojím otočená chrbtom k dverám a neobzriem sa, pretože stále verím, že je to len zlý sen.
Nádych, výdych.
Sadnem si na chodník pred dom a uvidí sa.
Nedávno som čítala knihu o sile mysle, tak to skúsim.
Uprene hypnotizujem kľúčku, potom sa snažím otočiť pomyselným kľúčom a nakoniec vyrážam dvere myšlienkovým polenom.
Zisťujem však, že niekedy nestačí len myslieť.
Pozerám doprava, doľava. Niekde je vedro s vodou, inde zase stará otrhaná metla.
Sedím tak skoro hodinu a pomaly začínam pochybovať o svojej kreativite.
Začína byť chladno.
Zem pomaly tuhne a na posledných lupeňoch tohtoročných ruží sa objavujú malé kvapky rosy.
Vždy som si priajala byť aspoň na jeden deň vtákom.
Teraz by mi stačilo aj 10 minút s krídlami prilepenými na lopatkách.
Ak ale odhliadnem od toľkej vznešenosti, pokojne budem aj mravcom, či pavúkom s veľkým bruchom.
V momente prestávam snívať.
V mojej izbe sa rozsvietilo.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár