V tom počuje jemné klopkanie na dvere, ktoré neboli už tak dlho otvorené. Príde mu to vtipné, keďže ich otvára len keď mu žalúdok zviera ukrutný hlad. Stlačí kľučku, potiahne kus dreva a vidí pred sebou osobu. Živého človeka. Opäť sa nad tým len pousmeje. Je to žena. Vysoká, s dlhými kučeravými vlasmi a unudeným pohľadom. Podáva mu obálku s farebnou známkou a následne mu káže podpísať zdrap papiera. Tá čmáranica sa nedá považovať za podpis, ale kto by mal čas a náladu na riešenie takých maličkostí. Dvere sa samé zabuchli, trochu im dopomohol prievan a on kráča ku gauču, na ktorom trávi najviac času. Cestou musí odkopnúť niekoľko plechoviek, vankúšov a papierov, aby sa vôbec na svoj pelech dostal.
Nožom prereže obálku a z nej vypadne zložený papier...list od jeho bývalej. Vlastne to oficiálne nieje jeho bývalá, ale umrela preňho, keď sa rozhodol žiť sám pre seba, pre svoj gauč.
V liste vidí pospájané písmená do viet...do súvetí...
"Mňa si pochoval, nevyčítam ti to, bolo to oprávnene. Ale nezabudni na to, čo si miloval najviac. Na to, čo si miloval viac ako čokoľvek na svete, viac ako mňa, viac ako svoj gauč! Prosím, neprestávaj hrať...nezahoď to, čo ťa držalo pri živote. Vráť sa do tej izby, kde si trávil celé 4 roky. Vráť sa do života!"
Hneď presne vedel, čo tým myslela. Nevenoval tomu žiadnu pozornosť. Vedel, že odosielateľka je dávno vydatá za jeho najväčšieho nepriateľa. Nikdy nevedel, či si to tak naplánovala, alebo to bola hlúpa irónia osudu. Ona však vedela jedno. V hĺbke srdca, v tom najužšom kútiku bez svetla ho stále milovala. Preto chcela, aby znovu ožil...aby sa mu v žilách opäť rozprúdila krv.
V tú noc nezaspal, dlho premýšľal o liste, hoci si povedal, že na to kašle. V tmavej izbe bolo počuť len tikanie starého budíka. Bol ako časovaná bomba, ktorá každú chvíľu vybuchne a pochová ľudstvo. A to sa mu na tom páčilo najviac. Mal rád pochmúrne veci a vyslovene sa v nich vyžíval.
Napriek jeho pokojnej povahe to nevydržal. Vstal z vyhriateho gauča a zamieril si to k stene, na ktorej visel kľúč. Opatrne ho zobral, akoby sa ho bál. Vyšiel po schodišti a pomaly, so strachom odomkol staré dvere s hrdzavými trámami. V miestnosti bola tma, žiarovka ležala rozbitá na zemi. Predrel sa cez pevné pavučiny, zapálil dve, skoro vyhorené, sviečky a podišiel ku klavíru. Rukou z neho zotrel prach a špinu, ktorá si na ňom našla za tie roky útočisko. Sadol si na koženú otáčavú stoličku a prsty položil na biele klávesy.
Sklonil hlavu, kučeravé vlasy mu padli do tváre a začal chodiť prstami po klávesoch ako po schodoch. Zľava doprava, naopak a potom to začal striedať. Na klavíri sa vytváral nádherný tanec unavených, no stále mladých rúk. Nehral nič konkrétne. Vymýšľal si svoj vlastný príbeh, svoju cestu, ktorou sa pomaly, po tónoch vracal späť do života...a v žilách mu začala opäť prúdiť čistá, nepoškvrnená krv...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár