Neznášam ten zvuk budíka! A v to ráno mi zvonil niekoľkokrát. Nakoniec ma zobudila až mama so slovami: "Sáruška, miláčik, vstávaj! Dnes je tvoj veľký deň! Nový začiatok..."
Vraj veľký deň...ako pre koho. Bol to môj prvý deň na strednej, o ktorej som snívala už dlho a keď som sa dozvedela, že ma prijali, skákala som skoro po luster. Ale v deň, kedy sa to malo všetko začať som už také šťastie nepociťovala. Zvieral ma akýsi strach a nervozita. Netušila som, aké to bude. Hoci som tam išla s Rebekou, mojou najlepšou kamarátkou, bála som sa, že budem zase mimo kolektívu a taká tá čierna ovca triedy.
Ešte stále som ležala v posteli s prižmúrenými očami a rozmýšľala, či má vôbec význam vstať. Vonku bolo pochmúrne daždivé počasie a naozaj ma nelákalo vyhrabať sa spod periny. Nakoniec ma z nej vytiahol fakt, že čím skôr vstanem a prežijem ten deň, tým rýchlejšie bude zase večer a budem môcť opäť upadnúť do sveta snov, v ktorom je všetko tak dokonalé.
Hneď ako som vyliezla z postele, zakopla som o stoličku, na ktorú mi mama pripravila oblečenie na prvý školský deň. Čumela som na to ako na zjavenie a neveriacky krútila hlavou. Ružová blúzka s golierikom, fialová nazberkaná sukňa tesne nad kolená, biele silónky a akoby toho nebolo dosť - veľká mašľa do vlasov. Nemohla som uveriť tomu, čo vidím. Stoličku som od seba odsunula na niekoľko metrov a urobila hrubú čiaru za týmto zlým zážitkom. Presunula som sa do kúpeľne, umyla si zuby a pomaly sa vrátila späť do izby.
Otvorila som skriňu, z ktorej vykúkali polodlhé čierne šaty na ramienka. Milovala som ich ! Keďže nebolo vonku práve najteplejšie, obliekla som si pod nich čierne pančuchy a cez ramená prehodila rovnako čierny svetrík. Vlasy som si len prečesala, trošku primaľovala oči a na krk zavesila retiazku s príveskom v tvare gitary, ktorú mi daroval ocko pred tým, ako odišiel.
Rýchlo som zbehla po schodoch do kuchyne, kde už mama dojedala posledné sústo z raňajok, ktoré jej pri pohľade na mňa skoro spôsobilo zadusenie.
"Na koho pohreb ideš?" spýtala sa ma arogantne.
"Prosím?!" ...na túto otázku reagujem vždy podráždene, lebo je to pre mňa veľmi nepríjemná téma.
"Veď, pozri sa na seba! To nepoznáš inú farbu ako čiernu?!"
"Pozri, pokiaľ niekto vymyslí tmavšiu farbu ako je čierna, budem ju nosiť." odpovedala som s úplnou vážnosťou v hlase.
Na to už mama neodpovedala a pokračovala smerom k dverám. Nasadli sme do auta a vyfrčali sme z dvora. Počas celej cesty som mala v ušiach slúchatká a vnímala som, len ako mamka rozhadzuje rukami a nad niečim sa strašne rozčuľuje. Pochopila som, že jej chýba akákoľvek komunikácia z mojej strany, tak som si s ťažkým srdcom vytiahla štuple z uší a snažila sa nadhodiť nejakú tému. Opäť sme ale skončili pri škole. A to doslovne. Stáli sme pred obrovskou budovou gymnázia. Pomaly som vystúpila z auta, prevesila si cez plece tašku a vykročila do nového života. Pravdaže pravou nohou. Pri bráne ma už čakala Beky so širokým úsmevom.
"Ahooj! Tak čo? Tešíš sa, však? Ja som nemohla večer ani zaspať ! " vyhŕkla na mňa.
Bola som trošku mimo z jej pozitívnej nálady. Vlastne na tom nebolo nič zvláštne, je predsa normálne, že sa ľudia tešia, keď ich čaká niečo nové, niečo super. Avšak, ja som to brala ako nezmyselné mrhanie emóciami.
" Čau, hej teším sa..." odpovedala som pozerajúc do zeme.
" Čo ti zase je?! Za ten týždeň čo sme sa nevideli na teba stihla zase prísť depka?" opýtala sa ma vyčítavo Beky.
" Ale nie.. vieš, to kvôli ockovi. Vždy sa tešil na deň, keď ma bude odprevádzať na novú školu a budeme sa spoločne tešiť zo všetkého možného aj nemožného. "
" Ou, prepáč... netušila som..teda, viem, že ťa to stále trápi, ale máš predsa mamku! "
" To áno, mám. Ale s ňou je to iné. Milujem ju nadovšetko ale niekedy mám pocit, že sme si strašne vzdialené..."
Popri rozhovore o mojom psychickom rozpoložení sme započuli hudbu a došlo nám, že by sme sa mali pobrať do telocvične, kde začína slávnostné otvorenie školského roka.
Bolo tam také množstvo ľudí, že nám pomaly dochádzal kyslík. Poobzerala som sa okolo seba a všade som videla vyobliekané dievčatá s výrazným líčením. Lámali sa na niekoľko centimetrových podpätkoch a na zápestiach im viseli malé trblietavé taštičky. S Beky sme popri nich vyzerali ako blúdiaci bezdomovci...určite by si nikto nebol ani pomyslel, že sme ich budúce spolužiačky. Chlapci sa pýšili v oblekoch a len málokto sa odvážil obliecť sa v ten deň obyčajne a prirodzene.
Všetko sa začalo príhovorom riaditeľa, ktorý pozval všetkých budúcich prvákov k sebe na pódium. Stáli sme tam, pozerali na starších spolužiakov, oni na nás a v očiach som im videla výsmešné pohľady. Zrazu do mňa zo zadu niekto strčil. Otočila som sa a hodila vražedný pohľad na vinnú osobu. Do teraz si pamätám ten obraz. Vysoký, chudý, s hnedými vlasmi a zelenými očami. Niekoľko sekúnd som na ňom zamrzla pohľadom. Prebudilo ma až, keď na mňa vybrechol: " Čo čumíš?! "
Musela som to predýchať. Inak by som vyrobila predstavenie hneď v prvý deň a to predsa nikto nechcel.
Rozdelili nás do tried a mňa chytila nálada na skočenie rybičky z pódia! Beky dali do inej triedy a zostala som sama. Po 15 rokoch sa niekto opovážil rozdeliť nás ! Nehorázna drzosť...
Domov som prišla hneď po tom celom cirkuse. Potrebovala som si oddýchnuť a vypustiť všetko z hlavy. Ľahla som si na posteľ, do uší strčila slúchatká a v mysli sa začala prihovárať ockovi. Vždy sa s ním rozprávam, keď mi je ťažko. Neverím na nebo, ale viem, že je tu, stále pri mne. Chodí so mnou všade, ako môj osobný bodyguard.
Zobudila som sa na to, že mi začal hrať náhodný výber skladieb od začiatku už asi štvrtý krát. Pozrela som sa na hodinky a v tej chvíli som dúfala, že je to sen. Hlásili, že je sedem hodín a pri pohľade z okna mi došlo, že je ráno. Mama už pobehovala po kuchyni a kričala: "Sára okamžite vstávaj! Zaspali sme! " ... ďakujem mami, bez teba by som na to neprišla.
Do školy som prišla päť minút pred začiatkom vyučovania. Vbehla som do triedy. Všetci na mňa pozerali ako na najväčšiu nulu a ja som si už vtedy želala aby tento deň čo najrýchlejšie skončil. Pozerala som po triede a konečne som našla voľné miesto. Bolo úplne vzadu pri okne. Tam to milujem! Ešte chvíľu som skúmala okolie svojej lavice a oči sa mi zastavili na tričku jedného zo spolužiakov. Žiarila na ňom moja obľúbená kapela a až neskôr som si uvedomila, že presne to isté tričko som si dnes ráno obliekla aj ja. Rýchlo som si zazipsovala mikinu. Pozrela som sa na vlastníka a v žilách mi začala vrieť krv. Bol to ten chlapec, z predošlého dňa, ktorý na mňa tak vybehol. Už od prvej chvíle čo som ho videla som si bola istá, že mi nebude vôbec sympatický. Pozeral sa na mňa tými svojimi prenikavými očami a ja som v nich uvidela niečo, čo som už poznala. Do triedy vošla učiteľka, strhla som sa a rýchlo sa presunula ku svojej lavici.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár