Ako zomieram sám a napriek tomu mladnem

Pokiaľ patríte k tým, ktorí v nepríjemných konverzačných situáciách často zostávajú bez slov, verte mi, závidím Vám. Čoraz naliehavejšie si uvedomujem, že v budúcnosti budem potrebovať vo firme právnické oddelenie, ktoré bude riešiť zásadne len obvinenia z urážky na cti. V opačnom prípade zomriem...pravdepodobne v cele, rukami holohlavého nacistu, ktorého sa v prvý deň spýtam na jeho leukémiu. Do vienka som totiž dostal šarm, dôvtip, ľúbezný hlas a nehynúcu túžbu ovocie predchádzajúceho ničiť. Pokusy o akúkoľvek zmenu vedú len k ďalším nepraktickým poznatkom. Ako keď sa v jeden deň rozhodnete rozosievať šťastie a radosť a miesto toho prídete na to, ako si zákazníka znepriateliť ešte pred prvým stretnutím. „Počúvam rádio Expres!“, ozve sa mi poobede do telefónu a poviem Vám, je to skvelý pocit povedať niekomu, že má dve tisícky. „Bože, ja neverííííím!“ Už mi to nedalo, tak som len odvetil, že ani nemusí, keďže k nej idem na zámer a potrebujem naviesť. „Počkať, to vážne?“ „Vážne pani xxx, teraz som pri kostole, ďalej kadiaľ?“

Existujú však aj situácie, v ktorých Vás akákoľvek charizma nezachráni. U mňa konkrétne sú to chvíle, keď vypadám ako prasa. Občas totiž dostanem osvietený nápad niečo vybúrať a s kilogramovými nánosmi prachu, sĺz a znechutenia sa nedá následne vystupovať seriózne. Skúšal som to. V malej trafike v nemenovanej časti Bratislavy, som si chcel kúpiť cigarety. Predavačka s vekom značne za zenitom mi povedala, že camelky nemá. Bol som v koncoch, keďže nič iné ani nefajčím, ale predsa som sa opýtal druhýkrát na marsky. Nemala. Zmierený so svojim osudom som sa teda spýtal, či aspoň po práci nemá čas. Dokonca som aj šibalsky nadvihol pravé obočie, akoby to bolo naše tajné heslo pre špinavého lopéza. Neuspel som, vraj je bohabojná žena. A tak som musel odísť osamelý, iba s konštatovaním, že donedávna som ešte veril na bohabojné ženy, ktoré po práci dokážu vypísať objednávku.

Pocit absolútnej bezbrannosti však zažívam za úplne iných okolností. Policajti. Nie som žiadny cestný pirát, napriek tomu ma občas zastavia. Ako absolútne unikátny jedinec mám dar zjednávania čo najvyššej pokuty. Navyše dostávam životné poučenia úplne zdarma. Učím sa, že keď mi v Topoľčanoch dajú za prekročených 10 km pokutu, no za 5 by som dostal napomenutie, zjednávať o dvoch napomenutiach nie je súdne. Rovnako súdne nie je v Bystrici presviedčať, že na fotke v preukaze je ťažké zvečniť moju živočíšnu príťažlivosť.

V hľadaní mojej nastávajúcej naďalej tápam. Niežeby som skutočne hľadal, no občas býva ťažké ignorovať všetky tie keby. Retrospektíva pôsobí opäť tragikomicky. Pil som práve kávu na pumpe, keď som sa zahľadel do prichádzajúcej šoférky. Ona mi zasnenými očami pohľad opätovala, svet zastal rovnako ako jej ruky na volante. Prichádzajúc do zákruty, vedľa ktorej som stál, oblial som sa kávou v úhybnom manévri. Keď konečne zastala, ospravedlnila sa a chcela ma preto pozvať na kávu. Mohol to byť krásny príbeh pre deti ako ma mamina pri prvom stretnutí takmer zrazila, miesto toho som len odvetil, že pokiaľ si náhodou nevšimla, jednu kávu som práve s určitosťou dopil.

Taktiež som sa mohol stať...nechcem to radšej ani pomenovať. Nechápem všetkých tých majstrov, ktorí niečo robia a neupracú si po sebe. Po jednom takomto upratovaní mi zákazníčka povedala, že jej ešte nikdy muž neupratoval, tak či si ma nemôže nechať. Po otázke čo mi so mnou po čase robila, odpovedala, že si to neviem ani predstaviť. A tak som mohol stráviť nekonečné noci niekde v útulnej pivnici priviazaný na kríž s elektródami na guliach a bradavkách a vo vnútri ma mohol hriať análny kolík, lenže ja zase nie...

Jednoznačnou víťazkou posledného obdobia bola však jedna mladá cigánka. A to by som si fakt nepomyslel. V týchto končinách by ste ju nehľadali a predsa bola tam. S pohľadom ženy a predsa dievča, očarujúca a vyzývavá zároveň, vyvolávajúc potrebu získať. Všetko sa dá pokaziť jednou vetou, napočudovanie tento krát nie mojou. „Ujo, železo ste priniesli!“, zvolala nadšene a v tej chvíli akoby som sa prebudil z kómy. „Áno princezná moja, splnil som prvú úlohu, priniesol som železo z vraku Costa Concordie. Už mi stačí získať len medené drôty z odstaveného reaktora v Jaslovských Bohuniciach a poraziť Kotlebu v banskobystrických župných voľbách, aby si bola moja!“

Je to už asi príliš keby avšak...Ibi Majga môže byť u nás čierny bača, prečo by som ja nemohol byť biely Vajda? Nakúpil by som reťázky, kúpil starý mercedes a vyrobil parádnu stoličku pred dvere našej chatrče. Dokonca takýto zväzok by mi pomohol s jednou dilemou. Poznáte tú štúdiu, kde štatisticky bude mať Vaše dieťa pravdepodobne väčší úspech v živote pokiaľ bude mať rovnaké iniciálky? Moja top päťka by aspoň v tejto komunite tak nevyčnievala – Ignác, Izidor, Izák, Ifikles a môj favorit Imhotep.

Osobne zbožňujem deti. Nepoznajú kompromisy, sú kruté a nehľadia na Vaše city. Najmilšia príhoda posledného obdobia sa mi stala práve s nimi. Pracoval som u jednej rodiny s malými dvojčatami. Brat a sestra. Chlapec bol neskutočný frajer, jazdil po celom pozemku s elektrickým autíčkom a štýlovo točil volantom jednou rukou. Keď som ho pochválil, zveril sa mi, že to autíčko je už preňho trošku malé. Povzbudil som ho, že predsa existujú aj väčšie a silnejšie autíčka tohto typu a snáď v prípade, že si zaslúži, dočká sa možno na Ježiška alebo na narodeniny. Narodeniny má vraj ešte ďaleko. S úsmevom som sa spýtal ako to, keď narodeniny máva človek každý rok. Odvetil, že až v januári. Presne ako ja, oznámil som mu. Spýtal sa, či to fakticky, načo som mu to potvrdil a on sa hneď rozutekal za sestrou, pretože jej to musel ísť promptne prezradiť. Ďalej som pracoval, pomaly zabudol na rozhovor, no v tom sa pri mne objavila jeho sestra. S rukami v bok a neveriacim výrazom riekla: „Ujo, a to fakt máte šesť rokov?!“

 Blog

1 0 1 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu