Horké leto a akurát v ten deň pršalo. Vlak meškal. A mi sme sa s buzi kamošom hádali (no ešte som nevedela, že ju buzi, až tak sa neprejavoval) či pôjdeme fajčiť na hajzel alebo pôjdeme do fajčiarskeho vozňu.
Hádka sa vyhrotila až tak, že naše kupé opustili všetci spoluočania a spolucestujúci, lebo sme po sebe hádzali kusy paradajok z nachystaného papania (šunka nebola, šak sme vegetariáni, aspoň keď ideme na Vegafest, haha), mlátili sa - už vtedy mi mohlo byť divné, že sa mláti jak baba, fackoval ma, ale šak čo, emáč. A jaký sexi emáč, júúú! No proste sme sa tam po sebe válali, kričali, útočila som naňho nožnicami a chcela mu odfakliť jeho mužnosť...heh, ofinku.
Otvoril okno, vystrčil mi hlavu von a asi centimeter pred nosom sa rozprestierali mocné skaly, krásy našej slovenskej vlasti. Došiel revízor!
„Tam je napísané, zákaz vykláňania z okien!“ Buzi ma pustil a ja som povedala:
„Ale šak ja sa nevykláňam, to on vykláňal mňa.“
Nasranému ujovi sme podali lístky a radšej odišiel a odporučil nám, že ak máme nejaké úmysly, máme sa zamknúť. Vážne neviem, čo tým myslel.
Ok, vtedy môj život ešte nebol obrátený naruby, ešte som nepoznala chalana z distra a s buzi kamošom sme boli orientovaný rovnakým smerom. Vlastne... to sme aj teraz, keď je buzerant. Ale proste... boli sme taká dvojka, furt spolu a buď sme vyzerali jak súrodenci, manželia, alebo dvojičky.
Na bus do hôr sme veľmi rýchlo utekali, nakoniec sme ho stihli. Báli sme sa, že nebudeme vedieť, v ktorej dedine vystúpiť, ale bus bol narvatý alternatívnymi ľuďmi a všade bolo počuť:
„Pičééé, nedá sa tu dýchať!“
Festival sa konal na zapadnutej lúke, ehm. Bol to nejaký ranč. Došli sme, dobrovoľne zaplatili, aj keď tam ohradenie zrovna nebolo. Nikto nevedel, kedy sa má začať. Kde má byť pódium. A to sa vlastne už malo hrať. Organizátor bol nezvestný, a keď bol nájdený, všetci ľutovali, že ho našli, lebo pohľad na zhúleného organizátora, nebol vôbec ľúbivý.
Ale nakoniec sa začalo hrať – bol to pekný bordel. A predsa sme si to s buzim užili... Okolo vôňa hôr, nad nami hviezdy, v pozadí nechutne tvrdá muzika pripomínajúca grcanie...
ách, nádherná mladosť!
Chytila som buzi kamoša romanticky za ruku, ten ma šľahol do karate predvádzajúceho davu, skončila som s rozbitou hubou. Niekto mi chcel krv oblízať, ale buzi kamoš, hoci emáč a mäkkýš ma chránil vlastným telom a nastavil svoju tvár, ktorá bola obšťastnená slinami nadrbaného pankáča (dnes, keď nad tým rozmýšľam, asi to nebol nezištný čin...ehm...fúj!).
Hojdala som sa na drevenom koni. Chcela som ho za ten krásny čin pobozkať, ale keď som sa nahla, on sa z ničoho nič otočil za dákym chalanom a ja som sa prekotila koňovi cez riť.
Kôň zamával chvostom. Zistila som, že nebol drevený, ale živý.
Jedlo nikde nebolo, my sme svoje minuli ako strelivo, takže neostávalo iné, než piť.
Tá noc bola neuveriteľne dlhá. Bezstarostná. Chcela som si osedlala Veľký voz na oblohe, ale nedočiahla som. Zrazu som sa ocitla na rukách buzíka, ja som vysadla, podala mu ruku a spolu sme na tom koči fičali až do Bratislavy.
Teším sa na ďalší ročník... aj keď už mnohé bude inak... buzi je už oficiálne buzi a ja mám srdce dolámané, snáď opäť osedláme, tentokrát možno len Malý voz, jedného Draka a spolu odletíme k hviezdam, kde budeme stále donekonečna počúvať:
grcajúci hardkór!
vesmírny chór!
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
black_soul
27. 10.októbra 2007 15:22
niet nad také akcie
Napíš svoj komentár