Ty si celkom normálna... (Boh, existuješ, ešteže som si obula tie boty!)

Toto bude vážny a smutný príbeh...

Už dávno som ho chcela nakontaktovať, čo a ako. Črtalo sa to predsa všeliak. Chvíľami vyzeralo, že začne tolerovať moje grgacie úlety, potom zas utiekol s najfrekventovanejšími (sakra dlhé slovo!) slovami môjho života (si nechutná!). A stretla som Tonka. Lenže som ho stretla, čo bolo tak dokopy všetko, čiže o nejakom zálete nemožno hovoriť a to z dvoch dôvodov:
1. nechodili sme spolu.
2. s Tonkom som nemala nič okrem grgania a prdenia a to zrovna nebola činnosť chalana z distra

Potrebovala som vyvetrať hlavu, a tak sme s kamoškou B išli do druhého mesta na koncert. Šli sme pekne, v teple, v aute s doktorom A. Neviem prečo, ale odpustila som kaške tú zradu. Vlastne až po tom, čo vybavila odvoz. Ale vpredu som sedela ja, cha!

Na koncerte som nemala náladu na vymakané účesy, a tak som prišla tak „na ľudsky“. A to divnejšie to bolo a B po mne furt kukala.

„Šak ty dnes nejsi vôbec divná, čo sa s tebou stalo?“ Mala pravdu, nebola som vo svojej koži, ani v inej, nemala som vybíjané opasky, vlasy boli v stave visiacom, nenamaľovala som sa a mala som podrpsenku. Dokonca aj nohavičky, tak to je už čo povedať! Totál depka.

A vtedy mi zamrzla krv v žilách. Uvidela som chalana z distra. Už samotný pohľad naňho vo mne vyvolával všelijaké pocity. A pohľad na babu, ktorú držal okolo pliec vo mne vyvolal nový stupeň telesnej teploty. Vrela som, vzduch však tento krát nešiel z rite, ale v uší, nosa a úst!

Pribehla som k ním. Chalan z distra vedel, že je zle.“ Je to len kamoška!“
Chvíľu som si mienila namýšľať, že červenovlasá holka sa stala nevinnom obeťou nerozhodného chalana. Dlho mi to nevydržalo, rozsúdila sa sama.
„Tak to je ona? Tá nechutná? A vyzerá celkom normálne.“ Povedala niečo, čo môžu vysloviť len najbližšie osoby – normálna? Zabijem ťa, ty kurva!

Vrhla som sa na ňu. Škriabala som jej ksicht, kopala oceľovými topánkami (Boh, existuješ, ešteže som si obula tie boty!) a ona kričala, že si za všetko môžem sama. Jej menštruačná krv sa miešala s krvou z môjho prebodnutého srdca.

A od tejto chvíle nenávidím červeno vlásky a pri pohľade na akúkoľvek dostávam epileptický záchvat a túžbu vraždiť. Rovnako tak aj pri slovách „To je len kamarátka!“

Na stanici sme posedeli, zbalila/opľula som mladého policajta a vyšli sme s pokarhaním.

Doma som sa ukľudňovala novým vydaním biochémie od Čecháka.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu