O zmätených pocitoch ani neviem z čoho (alebo ako si stále píšem z chlapského pohľadu)

Hovorí sa, že prvá láska je nezabudnuteľná, ale podľa mňa je to kravina. Bol som zaľúbený už viackrát, ale svoju prvú lásku si takmer nepamätám. Nepamätám si ani tú druhú alebo akúkoľvek inú. Ona pohltila každú jednu moju spomienku. Desil ma fakt, že môj vtedajší život závisel od toho, či mi daruje pohľad alebo úsmev. Desili ma jej myšlienky, ktoré som nemohol čítať. Desilo ma všetko, čo sa jej týkalo.
Do riti.
Prečo sa to muselo stať práve mne? Veď ja ani neverím v skutočnú lásku, nieto ešte v nejaké sprosté motýle v bruchu alebo rozbúchané srdce. Sú to len komerčné ťahy, ktoré nútia ľudí ísť do kín a pozerať filmy o nešťastných zaľúbencoch. V podstate je to vždy rovnaké. Nemôžu byť spolu, bojujú za svoju lásku, zrazu môžu byť spolu, happyend. Dúha. Jednorožce. Len pri pomyslení na niečo podobné mi bolo na zvracanie. Ale potom prišla ona a obrátila celý môj svet naruby a dokonca mi v jej prítomnosti bilo srdce a lietali v bruchu motýle a videl som nad jej hlavou dúhu a bože, tak som sa modlil aj za tie jednorožce, pretože som sa chcel cítiť presne tak mizerne úžasne ako zaľúbenci v tých nesmierne sladkých filmoch. Naučila ma mnoho vecí. Vo väčšine nepodstatné hlúposti, napríklad ako hrať bridž, fotiť fotky s fisheye efektom bez toho, aby som použil fisheye objektív, či ako dosiahnuť lucídne sny. Ale to, čo ma naučila najlepšie bolo milovať príbehy. Hocijaké príbehy. Šťastné, s romantickými zápletkami, dokonca aj tie smutné. Milovala ich všetky. A ja som miloval ju. A Bože, je samozrejmé, že milujem náš príbeh.
Viem, že sa naň po čase zabudne, možno po roku, možno dokonca skôr. Obrazy v našich mysliach stratia farby, plné čiary vystriedajú tenké a nepresné. Nebudú žiadne dôkazy o tom, čo sa stalo. Zostane len pocit, ten nezabudnuteľný pocit prázdnoty, keď sa budem snažiť vysloviť jej meno, písmeno po písmene, keď sa mi pery budú triasť, pretože ju viac nebudem môcť nazvať mojou a ona neprevráti oči a nepovie netrep Daniel, nepatrím nikomu, aj keď to pomenovanie tajne zbožňovala. Zostane len jej silueta, jej tieň, jej hlúpe teórie, ktoré mi nikdy nestihla vysvetliť. Jej náhodné úteky, keď už viac nemohla počúvať pravdu. Bola tak zvláštna, jednoduchá a pritom komplikovaná. Neustále ma nútila premýšľať. Klásť otázky a nikdy nedostať odpovede. Tak veľmi ju nenávidím. Tak veľmi ju milujem. Je preč. A tak to má byť.

 Úvaha

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu