Deti na ulici by ma zdravili ,,Ahoj" a brali za seberovnu; kazdym dnom by som preklinala zakladnu; poctivo by som sa fotila o kazde zrkadlo; pisala trapne statusy na facebooku a v neposlednom rade skandovala v publiku Superstar na Haricha.
Realita je dnes krutsia- osemnast na krku, deti mi vykaju a zdravia ,,Dobry den, teta"; zakladnu odstupom casu povazujem za najbanalnejsiu vec na svete a momentalne sa skor zaoberam tym, co zo mna v buducnosti vobec bude; o zrkadlo, co som mala v izbe a potajme sa onho fotila sa uz, bohuzial, fotit nemozem, kedze sa mojou nesikovnostou rozbilo; pobyt na facebooku mi zhorsil zrak na tolko, az som pred nedavnom musela zacat nosit okuliare, co by nebolo az take zle, keby som vo svojej lekarskej sprave nenasla, ze trpim skulavostou; no a na skandovanie sa uz nejako necitim. Predsa uz ta vydrz nie je to, co byvala predtym. Jedine, co sa nezmenilo, je fandenie nasim hokejistom. A este aj teraz, ked su majstrovstva u nas na Slovensku. Idem do pubu, sadnem pred velku plazmu a objednam pivo. No, aspon na nieco je ta moja plnoletost vyhodna...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár