umieral na leukémiu. Priala si, ako každý rodič, aby jej syn
vyrástol a splnili sa mu jeho sny. Ale vedela, že už to nebude
možné. Chytila ho za ruku a spýtala sa:
--------------------------------------------------------------------------------
--------------------------------------------------------------------------------
- Premýšľal si o tom čím by si chcel byť keď vyrastieš?
- Mami, ja chcem byť požiarnikom!
Ešte v ten deň zašla v Brisbane na miestnu požiarnu stanicu, kde sa
stretla s Bobom, požiarnikom, ktorý mal srdce veľké ako samotný
Queensland. Povedala mu o svojom synčekovi a jeho sne a poprosila len,
či by mohli jej malého Bena previesť požiarnym autom. Bob odpovedal:
- My môžeme pre neho urobiť oveľa viac! Ak bude v stredu ráno
pripravený, vymenujem ho na celý deň čestným
požiarnikom. Môže zostať s nami na základni a bude s nami jesť a
jazdiť na všetky výjazdy v plnej paráde. Môžeme mu dať vyrobiť
ozajstnú uniformu, dáme mu pravý požiarnicky klobúk, nie hračku
- PRAVÝ - so znakom Queenslandskej záchrannej a požiarnej
stanice, dostane žltý gumený kabát a gumené topánky. Vyrábajú sa
priamo tu v Brisbane, takže to nebude problém.
O tri dni prišiel Bob pre Bena do nemocnice. Obliekol ho do uniformy a
priamo z nemocničného
lôžka ho odviedol k pristavenému požiarnemu vozidlu.
Ben si musel sadnúť na zadné sedadlo, ale pomáhal riadiť vozidlo
späť na požiarnu stanicu. Bol v siedmom nebi. Ten deň boli v
Brisbane tri požiarne poplachy a Ben sa zúčastnil všetkých. Okrem
toho, všetko natáčali aj na filmový záznam pre miestny
spravodajský kanál. Splnený sen, všetka láska a ohromná
pozornosť, ktorú mu venovali, zapôsobili na Bena tak silno, že žil
ešte tri mesiace. Bolo to oveľa dlhšie ako lekári považovali za
možné. Jednu noc keď vrchná sestra videla, že smrť sa neodkladne
blíži, zavolala Benových rodinných príslušníkov. Spomenula si
však aj na deň, ktorý Ben strávil ako člen požiarneho zboru a
zavolala na požiarnu stanicu. Požiadala, či by bolo možné, aby
jeden s požiarnikov prišiel v uniforme do nemocnice k Benovi a stál
pri ňom ako čestná stráž v jeho poslednej chvíli. Slúžiaci
dôstojník odpovedal :
- My môžeme urobiť oveľa viac!!! Budeme tam do piatich minút!!!
Oznámte prosím rádiom, že sirény tentoraz nebudú oznamovať, že
je niekde požiar, že to len hasičský záchranný zbor prichádza
naposledy vzdať česť jednému zo svojich najlepších členov! A
môžete prosím nechať otvorené okno do jeho izby!?
O 5 minút svietiace a húkajúce požiarne auto zastalo pred
nemocnicou. Vysunulo rebrík a do Benovej izby
na treťom poschodí po ňom vystúpilo šestnásť požiarnikov.
Vstúpili do Benovej izby. Pri Benovi už stáli jeho najbližší, ale
chlapec pozrel na veliteľa. "Pane, ja som už skutočný
požiarnik?". "Áno Ben, si
požiarnik a najvyšší veliteľ, drží tvoju ruku!". Ben sa usmial a
povedal, "Ja viem, Najvyšší veliteľ ma držal za ruku celý deň a
spievali mi anjeli." Povedal chlapček a zavrel naposledy oči.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
mixelle
1. 2.febuára 2008 12:27
krásne Bože... ja nemám slov!
2
dosť blbé kŕmiť nás príbehmi,ktoré sa nestali,nestanú a ani si to sama nenapísala.
3
velmi smutne.....len som sa bala ze umrie prv ako si stihne splnit ten sen....velmi pekne...skoda ze leukemia je tak zakerna...
4
akoze Apsarat tento pribeh myslim si ze je dost realny a urcite sa nieco podobne uz stalo po druhe odkil ves kto to napisal? po tretie nepaci? necitaj
Napíš svoj komentár