Díval som sa do slepačej polievky, ktorá sa tvárila úplne nevinne.
"Oliverko, prečo neješ?" počul som mamu.
"He?" prekvapene som zdvihol hlavu a potom som sa snažil udržať lyžičku pod prísnym Norovým pohľadom.
"To nieje dobrý nápad ísť dnes k mame," vravel mi ráno Noro, keď prišiel po mňa.
"Tak ostaň tu," povedal som mu ako som sa snažil vstať. Ale len som sa zatackal a keď som sa ho chcel zachytiť obaja sme sa ocitli na zemi.
"Oliver!! Čo robíš? Ovládaj sa!" kričal rozčúlene môj brat.
"Sorry, chlape," chechtal som sa.
Noro sa na mňa s odporom pozrel."Človeče, ty vyzeráš čím ďalej tým horšie. Oliver, kľudne si prepi pečeň, ale tak aby si v nedeľu na obed bol schopný ísť k mame. No poď hore," podal mi ruku.
"Starec, ty si najlepší," smial som sa keď ma dvíhal.
"To vieš, že som len neviem dokedy," zamrmlal si.
"Oliverko, chutí ti?"
"Jasné mamka. Výborná mňam mňam."
Pozrela sa na Nora a potom sa usmiala. Musel som uznať, že mi teraz jej domáca polievka padla výborne.
"Oliver, si v poriadku?" opýtala sa ma Jana Norova žena,ktorá sedela vedľa neho.
"Prečo?" opýtal som sa a oprskal som snehobiely obrus mastnou polievkou.
"No..." pochbovačne sa na mňa pozerala a potom s tým ženským pohľadom začala aj mama. Obecenstvo mi veľmi nepomáhalo v tom, aby som sa tváril triezvo. Keď som na nich žmurkol, akoby nič lyžička mi spadla s cengotom do taniera a skoro ho pevrátila. Všetci až nadskočili.
Noro sa snažil zasmiať.
"Vidíte, čo mu robíte? Až, je z vás nervózny. Len sa nevyspal to je všetko." Snažil sa zachrániť situáciu.
Milan, ktorý sedel celí čas ticho len nadvihol obočie. Potichu sme dojedli polievku a mama priniesla druhé jedlo.
"Čo je v tom šaláte, je výborný?" opýtala sa Jana.
"Zelenina," sucho odvetila mama.
"Aha."
"Hovoril z vás niekedy teraz niekto s otcom?" ozval som sa, ale nikto mi neodpovedal. Nastalo len ticho.
"Čo?" opýtala sa mama, akoby zle počula.
"Len som chcel aby ste vedeli, že sa ho chytám navštíviť."
"Koho?" vyvalila na mňa oči a nechápala o čom hovorím.
"Veď si vravela, že je v Nemecku," povedal Noro mame.
"To určite," vydýchol som. "Mamka chcela aby si si to myslel." Noro sa zatváril nechápavo a potom naštvane.
"Pôjdem ho pohľadať."
Všetci si vymenili zmätené pohľady.
"Čo pôjdeš?" šokovane sa ozvala.
"Nič sa neboj, len sa po ňom poobzerám," usmial som sa na mamu a dal som si do úst veľký kus bravčového.
"Kde sa chceš... poobzerať?" nechápala mama.
"Čo ja viem. Rakúsko, Rusko..." vymýšľal som si.
"Ty vieš po rusky?" vyprskla Jana do smiechu.
"A raz spomínal, že by chcel vysť na Kilimandžáro, aj tam sa pôjdeš pozrieť?" trochu ostro sa opýtal Noro.
"Ak mi to zdravie dovolí."
"Alebo zásoby tekutín," zamrmlal si Noro.
"Oliverko, neviem, či sme sa pochopili. Ale tvoj otec sedí tu za stolom." potichu sa znova ozvala mama.
"Prečo by som nemohol...? Ten šalát je fakt dobrý," pozrel som som na Janu a zamľaskal som.
"Ale, ja nerozu..." mamka odložila príbor a nadýchla sa.
"Keď chce ísť, myslím, že by sme ho mali nechať," ozval sa prvýkrát Milan, ktorý sedel za vrch stolom. Vyžarovala z neho prirodzená autorita. Mama sa na ňho pozrela, potom na Nora, ktorý pokrčil plecami a tiež sa tváril rovnako prekvapene ako ona. Jana schovávala pobavený úsmev. Už sa tešila ako prikrášlene to porozpráva svojím kamarátkam.
"On nie je pri zmysloch," pošepkala pobavene Jana Norovi, ktorý sa naštval ešte viac, keď pozoroval túto napätú situáciu.
"Milan, počul si ho?" otočila sa na Milana mama.
"Celkom jasne," povedal úplne kľudne a utrel si servítkou ústa.
"Oliver..." trochu prísne sa na mňa pozrela. Len sa dívala a videl som ako ňou lomcujú zmiešané pocity. Hnev. Sklamanie.
"Nechceš sa ísť porozprávať vedľa?" pozrel na mňa pokojne Milan a vstal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár