Otváram dokument. Prekvapuje ma, koľko som toho napísal - a zároveň zaráža, že ako je toho málo. Desí ma to. Odpíjam znova. Sen napísania knihy sa mi takto rozplýva pred očami - alebo stáva skutočnosťou. Nezvykol som pri písaní piť, nikdy.
Naťukal som niekoľko viet. Samozrejme s nimi nie som spokojný a premýšľam nad tým, ako by som to podal lepšie. Ale nejde mi to. Zmazal som ich a hľadám vo svojich poznámkach dáku pasáž, ktorú by som dnes zvládol napísať. Znova odpíjam a povzdychám.
Vrátil som sa k poslednému napísanému textu a vpísal vetu: "Prečo to robím?" Prestal som veriť svojmu snu? Stratil som chuť písať? Mám dojem, že to nie je dosť dobré? Asi... znova odpíjam. Začínam sa nenávidieť a všetko okolo seba. Aj tú malú cimru v ktorej sa snažím písať. Vždy sa tu skrývam, aby som mal pokoj. Ale akurát mám pokoj na to, aby ma chytali depresie z toho, že vlastne nič neviem. Povzdych a zamyslenie sa nad tým, že by som na tom mohol byť aj horšie. Heh. Mohol, nie som. Budem za to rád. Asi.
Nie, tento blog nemá výpovednú hodnotu a ak hej, tak veľmi nízku.
J.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár