Neuveriteľné klišé, ale áno! Zase tá žena!

Ahojte priatelia/birdzáci/spriaznené duše/láskaví ľudia/neprajníci resp. haters gonna hate... a mnohí ďalší, ktorých už iba toto oslovenie unudilo k smrti a pri prvej príležitosti by rozbili monitor.

Predom sa ospravedlňujem za tento zbytočný príspevok, ale bohužiaľ som dosiahol hranice chápanie ženského zmýšľania (áno, priznám si to) a to sa naozaj radím k tým, čo dokážu pochopiť ženské srdce aj rozum. Potrebujem radu a hlavne ak by sa dalo od dievčat. Nechcel by som nejaké zbytočné komentáre alebo pripomienky, takže predom - budem rád ak napíšu iba tí, čo by mi chceli pomôcť. Ak ste to dočítali až sem, tak vám gratulujem M. E. Matkin by bol na mňa pyšný

Musím sa priznať, že vlastne ani neviem ako začať, pretože to čo chcem vyjadriť je tak zložité, že som sa pristihol, ako iba pozerám do steny a nepíšem.

Je tu jedno dievča (začína to dobre), s ktorým si píšem už skoro 3 mesiace resp. 2,5 ale pre väčší šmrnc dáme tri. Nebudem radšej hovoriť, kde si ma našlo, ale je to jedno nemenované fórum, kde sa často vyskytujú frázy ako (Ahoj, popíšeš?). Podstatné je to, že na mňa zapôsobila no a tak sme prešli na telefónnu komunikáciu. Spočiatku to bolo také nevinné, ale postupne sa to začalo pekne štartovať. To dievča teraz skončilo konzervatórium a budem pokračovať aj naďalej (našťastie pre mňa) v Bratislave. Čiže má 19 rokov a ja 22.

To najpodstatnejšie je, že sme sa ešte stále nevideli, aj po takej dlhej dobe písania. Opatrnosť je na prvom mieste, to beriem a nemám k tomu výhrady, ale posielali sme si aj fotky a každý deň sme si neustále písali. Ráno ma vždy čakala správa. Jednoducho naša konverzácia sa už závratne posunula na konverzáciu páru resp. napísala mi, že sa do mňa zaľúbila (ale to bolo až neskôr). Bolo už viacej pokusov, aby sme sa stretli, ale nikdy to nevyšlo a vždy jej do toho niečo prišlo, čo by som samozrejme chápal, ale presiahlo to celkom veľkú úroveň. Je trošku z inej rodiny a má veľa aktivít (kone, spev, modeling). Som trpezlivý človek, myslím si, že miestami až veľmi, ale tiež nerád robím veci na úkor seba. Raz sa stalo to, že sme sa mali stretnúť, čo nevyšlo a potom som vlastne zistil, že už ide preč na mesiac do Prahy a Brna na súťaže. Samozrejme bez toho aby sa osobne rozlúčila (stále sme sa nevideli). Tak som jej to vyhodil na oči a uznala, že mám pravdu a že ju to mrzí. Povedal som si, že vydržím ten mesiac stojí mi to za to. Naozaj som to prežil, písali sme si často a neustále mi hovorila, ako sa veľmi teší a hneď keď príde, tak letí za mnou. Tento týždeň prišla v pondelok. V utorok som mal promócie, tak som dúfal, že príde. Neozvala sa ten deň resp. až poobede keď bolo po všetkom s odôvodnením, že musela ešte vyprevadiť kamarátku s ktorou bola mesiac na vlak. Oukej, pochopil som, že jej bolo asi blbé sa aj tak vidieť pred celou mojou rodinou prvykrát, keď sme sa ešte nevideli ani osobne sami. Tak som si povedal že nevadí, ale že kedy sa teda už uvidíme? No a povedali mi že možno hneď aj na druhý deň, čo bola streda, lebo ide niečo pomôcť otcovi, ale že potom by sa dalo. Tak som sa tešil ale ten deň mi napísala až večer o jedenástej,ž e si zabudla telefón v aute a že mala veľa roboty v kancelárií (otec chirurg). Oukej prežil som. Vo štvrtok sa mi ozvala až okolo piatej poobede a písala mi normálne ako sa mám a ták a že dostala od učiteľky na starosti príhovor za celú školu na piatok a že si to musí cela pripraviť a pod. a že ide potom ešte na spoločný obed s rodičmi. Tak som povedal že dobre, je to dôležité tak sa posnaž, ale bol som odmeranejší, tak začala na margo toho že či by som nechcel prísť v piatok k nim na večeru a mohol by som aj prespať. Tak som to bral s rezervou, ale samozrejme som sa potešil. Tak prišiel deň D piatok. Čakal som doma, tešil som sa ako labrador na piškótu (chichi) a stále nič nechodilo, žiadna správa. Tak som išiel nakoniec von s kamarátmi aby som nesedel doma, pretože som vedel, že neskoro večer asi už nenapíše. Napísala o jedenástej, že sa ospravedlňuje, ale prišla až teraz a rovno ide spať. Tak som ani nevedel, čo mám na to povedať, napísal som ok, bru noc. Tak som čakal, že sa mi na druhý deň ospravedlní a ták ale stále dneska neprišla žiadna správa, tak mi to bolo divné a napísal som jej najlepšej kamarátke, že či nevie čo je s ňou no a ona mi povedala, že sa asi balí. A ja že veď na dovolenku mala ísť až neskôr nie? Ona že nie, že letí dneska večer. Takže chlapca ktorého ľúbi a záleží jej na mne. (podľa kamarátky skákala ku telefónu, keď som jej písal do prahy).. mi nedala ani vedieť, že dneska letí preč, zase sa nerozlúčila a doteraz mi ešte nenapísala resp. neodpísala a ani nebola online.

Dostávam sa k tomu, že naozaj nerozumiem tomuto správaniu. Ak naozaj to všetko čo písala je pravda, tie kvantá správ a textu, ako sa do mňa zahľadela a neviem čo. Naozaj neviem čo mám robiť. Je mi príliš cenná na to, aby som to len tak ukončil, ale na druhú stranu ma to neuveriteľne vytáča, že nenapísala ani jedinú správu a keď príde na Kubu, tak mi to asi oznámi ako hotovú vec alebo čo. Nerozumiem tomuto zmýšľaniu, či som ako psík, ktorý pribehne, keď zapíska, alebo iba zbytočne vytváram problém tam, kde nie je, ale rozhodne je to veľmi smiešne sa po skoro troch mesiacoch ani nevidieť a ešte keď kvázi fungujeme ako pár.. Skutočne sa priznám, že som v koncoch a opäť odsúdený na roľu čakateľa, dokým sa nevráti a konečne si na mňa urobí čas.

Chcem tým povedať. Nemyslíte si, že sa ma bojí resp. nie si ešte istá tým, aby sme išli von, alebo je v tom niečo iné? (viem, že to chalan nie je) Treba povedať, že si s nou perfektne rozumiem a máme toho veľa spoločného. Ona sa stále vyhovára na to, že má toho naozaj veľa a preto nebolo schopná niečoho viac, ale viem, že keď niečo naozaj chceš tak si nájdeš ten čas. Je to detinské správanie alebo nie?

Pozrite ja viem, čo by asi urobilo 90% z vás a nes**ali by ste sa s tým, ale po tak dlhej dobe a vztahu, ktorý sme si vybudovali to nemôžem iba tak zahodiť. Preto a to najdôležitejšie je, aby ste mi poradili, ako alebo aký mám zaujať postoj. Je to človek o ktorého veľmi stojím a obzvlášť dievčatá ako ona sa naozaj hľadajú ťažko, len táto vec mi proste vadí. Viem, že mi aj jej naj kamarátka hovorila, že naozaj to myslí úprimne a bola s ňou celý ten čas v Prahe, ale potom prečo sa správa takto? Viem, že je aj veľmi hanblivá a keď som jej volal, tak bola ticho iba počúvala..

Mám ešte vydržať a potom sa definitívne rozhodnúť? Keď už som toľko vydržal, mám vydržať ešte ten týždeň a pol?

Ospravedlňujem sa, ale vážne by som potreboval počuť.. niečo, od niekoho.. s nejakým nápadom..

ĎAKUJEM PREDOM VŠETKÝM.

P.S. nie je to všetko a vynechal som rôzne veci, ale snáď to bude stačiť...

 Je to možné?

4 0 0 0 0

Komentuj

48 komentov k blogu