Tmavá hlboká noc a ja sa ponáhľam pochmúrnymi uličkami domov. Za mnou nikoho predo mnou prázdnota... steny vysokých budov sa mi prihovárajú ozvenou Klop Klop Klop Klop... nad ničím nepremýšľam len kráčam a načúvam ozvene Klop Klop Klop Klop...

Už som blízko bytu a stále nikde nikoho ... vkladám kľúč do dverí, z chodby zamierim priamo do kúpeľne... krémom zmývam dennú masku, ktorá zakrýva to čo som... bezduchou schránkou... V zarosenom zrkadle sa odrážajú kypré tvary môjho tela... pomaličky vchádzam do vane a horká voda mi hladí pokožku, je to vzrušujúcejšie viac ako „nežné mužské“ dotyky.
V hlave sa mi odohrávajú okamihy strávené v jeho posteli, nič viac ako pretvárka, dobrý herecký výkon... vari si nemyslel, že by ma mohol uspokojiť... už to bolo asi po stýkrát a on to stále nedokázal... Keby tak vedel čo sa odohráva v mojej hlave, zatiaľ čo on sa len bezducho snaží ... Muži sú neverní aby si dokázali aké vysoké majú ego... no ženská nevera je úplne o niečom inom... hľadáme to čo nám chýba. Nikdy za nezamilujem to sklamanie tak bolí, ľúbim ťa môžem povedať každému kto o to stojí. Ľúbim ťa je len chladná fráza jej význam ani nepoznáme... Kde sa to vo mne berie, zase mám hlavú plnú hlúposti...

I tak teším sa na zajtrajšiu hodinu umenia opäť budeme kresliť ženské telá... môžem milimeter po milimetri obzerať model bez toho aby som ostatným pripadala divne, určite nebudú myslieť na to či pritlačiť alebo zmeniť sklon tieňovania, budú zahĺbený do toho krásneho stvorenia. I ja budem, budem si predstavovať ako sa má moja ruka pohybovať po papieri aby jej krivky boli dokonalé.

Dosť bolo fantazírovania ... voda už vychladla, čaká ma posteľ...

...Kto vymyslel budík? 5:30 ráno. Ako len bolí to každodenné vstávanie do zabehnutej rutiny

Deň v práci ubehol ako každí iní... trošku stresu, trošku zábavy... trošku klebiet... no vcelku mám svoju prácu rada ... celý čas som myslela na to ako cez víkend idem navštíviť rodičov, alebo ani nie? Ak mám pravdu povedať netúžim tam ísť i napriek tomu, že pozvanie dostávam skoro každý týžden. Otec mal pravdu keď povedal: „Ako náhle odídeš z domu, dlhú dobu sem neprahneš.“ Hmmm mal už je to asi tretím rokom, necítim potrebu... možno ich tým trestám za to aké som mala detstvo, samé hádky, nedostatok dôvery a porozumenia. Pre nich som bola len ako... hmm neviem nájsť ani správny ekvivalent

 Vyznanie
Komentuj
 fotka
tsunade  2. 9. 2009 21:49
jeeeeeeeeeej ty si napísala kúsok ďaleeeej píš, Jani, veľa
Napíš svoj komentár