Dnes nedokážem viac!
Vyberám sa svetom temnoty a nikto tu nestojí, aby podal mi ruku útechy. Srdce bôľom zamestnávam a hlavu krásne pitím opantám.
Moja cesta veľmi strmo vzrastá, akoby mi vravieť chcela - spusť sa zo mňa nemám zmysel, aj tak si ma už opustila.
Vyznávam sa tebe len, že môj život stratil nadobro ten správny smer. To vždy pochopiť som chcela, ako človek opustí a len tak ľahko odumiera.
Uplakaná a sama stojím v daždi sĺz, nie je tu nikto, kto by utrel tú slanú kvapku z mojich líc. Skúšam sa posadiť a spustiť z lávky snov do krajiny plnej zázrakov. Nejde to ľahko, snažím sa...
Ťažko skúšam napasovať lávku, tam kde chcem.
Márne ťahám, smerujem, viem, že žijem na Zemi iba krátky sen.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janulka3112
31. 8.augusta 2007 11:48
takato melancholicka nalada? Ale no...hadam to co najskor preboli...ale pekne vystihnutie pocitov...
Napíš svoj komentár