Ohnivá žena

V tichu lesa. V tme.
V plameni ohňa silueta horí.
Má krídla motýľa,
nimi iskry loví.

Silueta ohňa – ženy,
Čo prsty k nebu dvíha.
K nebu plnému hviezd,
o ktorom sníva.
Čím vyššie sa chytá,
tým viac však uhasína.

Vlní sa vo vetre,
chladu noci odoláva.
Mňa pri tom hreje,
energiu mi dáva.

Potom ma k sebe láka – vábi.
Chcem sa jej dotknúť, ale páli.
Nechce ma prijať,
má štít z horiacej trávy.

Tá ohnivá žena volá o pomocnú ruku,
nechce ochladnúť.
Musí sa vzpierať a bojovať sama.
Na mňa sa nemôže spoľahnúť.

Plamenné prsty padajú pomaly
pod náporom studeného vetra k zemi.
Tak potichu uhasína,
už len tlie kus ženy.

Ohnivá víla,
čo chcela nebo dosiahnuť,
čo zvádzala boj s chladom, sa vzdáva.
No nechcela ľahko podľahnúť.

Po hodinách vyčerpaná
do popola klesá....
Mizne v žeravých uhlíkoch,
mizne v tichu lesa.

Len ja viem, čo biely popol znamená....

Zhorela túžba ženy,
je v popole sklonená.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu