.

Keď nie je už cesty späť, keď sa stalo neodvrátiteľné. Keď si perom popísal čistý list ozdobným písmom a zdvorilú vetu zakončil bodkou. Bodkou jemnou a guľatou ako peha na rokokovej tvári. Zavoňala ti sťa lesná jahoda, malá no napriek tomu čarovná rozprávka rastúca v prítmí lesa. Pohľadom hladená iskrička skromnosti a prepychu zároveň, tá ktorá ťa privedie do sladkých rozkoší pokoja duše. Malinká, voňavá, sladučká, nevtieravá, lístím zelená a ceneným plodom červená rozkoš slobodne si rastúca nám pri nohách. To aby sme pre ňu chrbát ohli a svetu sa ináč prizreli, ako ľudia. Červená bodka na čistej strání, čierna bodka patrí na biele strany. Tam sa posadí a sebou si istá nám prezradí, že je koniec myšlienok zachytených , či nie, na bielom obruse. Bodka je istá ako začiatok vety, bodka je reťaz čo vždy pritiahne chvost rozlietaných myšlienok z nebesných výšin, zo šírych krajov späť na papier k tebe na stôl. Uchop pero a píš. Píš príbehy nestárnuce, príbehy tvorivej sily a nespútaného ducha. Zachyť uragán do listu papiera, nažeň ho tam hrotom pera. Budeš pastier myšlienok, strážiť musíš každé slovo, nech sa ti nezatúla do nenávratna ani jediná, hoc by čierna ovečka z tvojho požehnaného stáda. Rozbehni sa po poliach a vykrič do sveta ticho čo ti drví tvár a ťaží tvojho ducha čo chce lietať! Vykrič im to do nemých tvárí, stromom a krom, kvetom a vetrom nechaj niesť do oblak! Nakresli ako nik horiaci oheň, živo tancujúci v rytme tvojho srdca, keď sa do neho zahľadíš. Zachytíš neblednúcou farbou, na jeho večnosť jeho farby, na tri strany popísané ako hreje, ako nočné nebo ho prikrýva. Vypusť myšlienku zo seba von a zažeň ju perom na biely list papiera. Ulož ju tam ako do bielych, nadýchaných perín, ako do oblak plávajúcich po belasých oblohách.

 Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu