Nikdy viac sa nepozrie jeho očami na svet. Človek čo stratil súdnosť, pokoru, disciplínu a odvahu, rozvahu či nádej nie je hoden menovať sa ďalej človekom a preto Človek zomrel a ostal si tu sám. Prázdne torzo vysušenej múmie vhodnej na podkúrenie, stojace vo vetre času, rozpadávajúce sa za pochodu dní. Deň po dni si kráča ruka v ruke jeden s druhým, nesúc prasknuté zrkadlo v spotenom podpaží. Otupelým zrakom hľadíme na seba, nesutále dookola hypnotizovaní svojím obrazom a imaginárnym cieľom.
Nikdy viac, sa nepozrie na svet svojimi očami. Tak výnimočný a zrazu zúfalý. Dovolíme Vám, vážená verejnosti, zasmiať sa tejto kreatúre. I keď má ruky studené, čo najskôr od srdca, a spustnuté, zažraté špinou a ohlodané časom. Má ruky vhodné do rukavíc, aby uchopil si teba pod krkom a žmýkal, škrtil, dusil a striedavo povoľoval a tvoje trápenie tak predlžoval. Život, ktorý nedokáže prekliatá prežiť, z teba takto vysáva. Kreatúra vážení, v ľudskej koži.
A práve preto sa už nikdy nesmie stať, aby sa opäť „človek“ díval na svet očami, aby ste sa verejnosti už nemali na čom smiať. Aby mohla v srdci hudba hrať a ja sa s ňou úprimne zabávať. V život veriť, život dať, nebáť sa hrať a koniec koncov nikdy neprehrať.
Nikdy viac...

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár