Neveriacky krútil hlavou nad svojim údelom. Čo to je, čo ho priviedlo do týchto končín? Snaha dokázať komusi čosi, pre seba sám stráca význam a jeho bytie je prázdne. Forma bez obsahu sa krúti v prázdnote do deformít abstraktných a bizarných tvarov. Vo váze sa ozýva tlkot srdca, čo pumpuje miesto krvi vzduch, plyn bez zápachu, vône a chuti, bez farby, ani teplý ani chladný. Takmer nič. A či je tu preto aby bilo na prázdno? Váza sa bortí. Nevypálená hlina klesá a usychá . Na stole z voňavého dreva, s bielym obrusom, pod oknom s výhľadom do záhrad, leží bez kvetu.
Nevidomý majster sa skláňa nad pracovným stolom a púšťa sa do diela. Vykresáva nežnú tvár Madony z chladného kameňa. Vdychuje, tej stálici tohoto sveta, dušu skrz svoje ruky a um a cit a trpezlivosť. Čo ja viem čo ešte vkladá do každej chvíľky strávenej nad kameňom. Do každého pohladenia chladného kameňa, do jedinečných a neopakovateľných zásekov. Vždy tak dokonale presných, vždy správnych. Rozvíri nad sebou jemný prach a ten si poletuje vzduchom, pomaličky po miestnosti. Ukladá sa majstrovi do vlasov, fúzov či hustej brady. Na každý jeden chlp trpezlivých rúk. Z džbána čerpá priezračnú vodu, ktorej chuť pohladí na duši a obmýva z rúk jemný prach. Na dlaniach kvapôčky sa rozpŕskli a po čiarach vráskavých rúk sa opäť zbiehajú, aby sa preleteli prázdnom nad stolom. Zasvištia vzduchom, jedna vedľa druhej, pozdravujúc matičku slnko hraním sa na farby, ligotom ani perličky. Zrnká trblietavého prachu vracajú svetu darovaný lesk a na dreve dosky stola, vo vrstve prachu si krátko povzdychnú. Ach!

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár