Nenápadne som zaborila tvár do vlneného šálu. Bála som sa, že ma predavačka v malých potravinách blízko nášho domu spozná. Tento týždeň tu už tretí krát kupujem 2 fľašky červeného. A to je len štvrtok. A obávam sa, že tu nie som naposledy. Asi by som mala zmeniť lokál. Deti sú na prázdninách u babky, tieto jarné prázdniny vyšli presne načas – lepšie by som ich ani sama nenaplánovala. Akoby ten, kto to má na starosti, vedel, že presne v tú nedeľu sa dozviem o mužovej známosti a že budem potrebovať chľastať celý týždeň a to bez prítomnosti smutných vyčítavých detských očí. Odkopnem lodičky do kúta, vyzlečený kabát nechám zľahka dopadnúť na mäkký koberec. Nikde nie je počuť žiaden zvuk, v celom dome je zvukoprázdno. To robí tá absencia detí. Odšróbujem si fľašku - neznášam korkové zátky, tak preferujem fľaše tohto druhu, a odoberiem sa ku gauču. Skoro prisadnem kocúra, ktorý tam spokojne odfukuje. Poškrabkám ho za uškami a on za odmenu zapradie. Milujem ten zvuk. Priviniem si jeho teplé telo k tvári a zaborím sa do mäkkého kožúška. Prekvapí ma, ako v jedinej sekunde dokážem milovať toto zviera viac, ako muža, s ktorým zdieľam život už dvanásť rokov a s ktorým som splodila tri deti, hoci sme o posledné prišli. A to som si do nedele myslela, že mi nič také nepríde na um. Nehovorím, že sme sa aj po tých rokoch ľúbili ako kone, ale predsa, boli sme si najbližšie duše v celom vesmíre a toto som vždy cítila rovnako. No jeho som zrejme omrzela, keď mi dokázal vyše roka klamať a spávať s mladou stážistkou v jeho firme. Aké otrepané klišé, ja viem. Najsmutnejšie je, že ho priniesol sám život. Že o ňom nečítam v tuctovej knihe, nepočúvam v otrepanej piesni, ale zažívam na vlastnej koži. Čo som si vlastne myslela? Že keď mu kedysi bolo málo milovať sa trikrát do týždňa, teraz sa uspokojí s tromi rýchlovkami v mesiaci? Alebo ma tie dva pôrody natoľko zmenili, že som v jeho očiach viac neatraktívna? S takmer dopitou fľaškou a s kocúrom za pätami som sa odobrala do spálne. Vyzliekla som sa donaha a postavila sa pred veľké zrkadlo. Z nepochopiteľných príčin som mala chuť si zapáliť, aj keď som nemala cigaretu v ústach už od študentských čias. Asi by som sa necítila taká nahá. Bože, to je smiešne, ako sa môžem hanbiť sama pred sebou? Veď som to ja, moje telo, ktoré si so sebou nosím kamkoľvek idem, ktoré sa o mňa stará a slúži mi a ktoré je tu so mnou už tretiu dekádu. Trochu sa vďaka týmto myšlienkam upokojím a ešte raz sa na seba lepšie pozriem. Tvár by som zhodnotila dostatočne pozitívne. Nemyslím si, že som nejaká prílišná krásavica, ale so svojim výzorom som veľmi spokojná. Druhým ľudom musím byť minimálne sympatická. Krk mám štíhly, ženský. Prsia..no prsia vyzerajú ako po štyroch odkojených rokoch. Iné to už nebude. Vlastne bude, ale len horšie. Pás mám pomerne úzky, ale tie boky...Pripadajú mi akoby som bola pripravená na ďalší pôrod. Bruško je vzhľadom na ostatnú postavu príliš veľké. Stehná mäsité, zadok parádny -akurát do ruky. Smutne sa pozriem medzi nohy. Pohlavie mám už zopár týždňov nedotknuté. Razom mnou prejde obrovský amok, hodím na seba šaty, dostatočne dlhé na to, aby zakryli, že nemám žiadne nohavičky. Hodím do seba ešte zopár glgov vína, vezmem kľúče, malú kabelku a vypadnem do mesta...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
