Verím v lásku...
Verím v odpúšťanie...
Verím vo svoje pocity a myšlienky...
O nich mi nikto nemôže kázať, čo si mám myslieť a čo nie...Ak sa aj niekto taký nájde, nemôže ma prinútiť zmeniť môj postoj...Niekedy však bolí aj len vypočuť takýto názor...Vtedy je dosť namáhavé bojovať za niečo srdcu blízke cez slzy tlačiace sa do očí...Je to akoby mi niekto vzal všetky dôvody na to postaviť sa za to, na čom mi záleží viac než na hocičom inom...
No horšie než čokoľvek iné je počuť to od tej dotyčnej osoby...Moje srdce neumrelo...Bolo to, akoby ožilo viac, než bolo doteraz schopné, akoby začalo viac preciťovať všetky emócie intenzívnejšie...O to viac to bolelo...
O to viac to bolieť bude...
No som ochotná zvládnuť to v láske, vyhnúc sa nenávisti, hnevu a zabudnutiu...
Radšej budem žiť v bolesti s nádejou, než trpieť výčitkami a premýšľať, aké by to bolo, keby som konala inak, keby som sa nevzdala...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár