Kým sme dorazili k nim domov už pršalo pomenej. Domček bol pekný z vonku sa zdal malinký, útulný, no ako som vošla do vnútra zistila som ako veľmi som sa mýlila. Kuchyňa spojená s oobrovskou obývačkou a ten veľký gauč (!!). No mali to tam naozaj pekne urobené. Izby boli fajn a kúpelky tiež, všetko mi akurát vyhovovalo aj bábätká boli vcelku ticho, čomu sa čudovali aj Caz s Philom, možno kvôli mne hm. Môžem si nahovárať no. Prvý deň bol fajn vybalila som sa, zabývala som sa, Caz urobila na večeru lasagne, síce trochu iné no boli naozaj dobré a ja som sa tam cítila celkom fajn. Avšak všetko sa malo zmeniť...
Momentálne, ako toto píšem, sa nachádzam v domčeku číslo 734 na Lordship lane vo Wood greene v severnom Londýne. Táto náhla zmena nastala prosím pekne včera, vo štvrtok 29.1.09. A to preto, lebo večer v deň môjho príletu zavolali tatkovi Philovi z práce, aby sa zastavil na pár slov. Obaja aj s Caz boli prekvapení, pretože podľa ich slov, bol akurát na dovolenke. A tak bez toho aby nejak odporoval (ako inak keď je to profesionálny vojak) sa pobral do práce. Po príchode domov nám zdelil šokujúcu správu o tom, ako mu proste oznámili, že 13. februára 2009 letí do Afganistanu aj s polu s ďalšími vojakmi na 4 a viac mesiacov. Aj ja aj Caz sme ostali celkom dosť zaskočené. Najskôr som si myslela, že bude v pohode mám čas, môžem s nimi ostať až dovtedy, medzitým si zoženiem inú rodinu to by nemal byť problém, keďže som rovno v Londýne. Avšak veci sa mali absolútne inak. Phil mi asi po dvoch hodinkách ako Carolyne dovolala s tatinkom oznámil, že do nedele by som mala odísť, lebo vtedyide Caz k nim. Najskôr zvažoval, že by mi kúpil letenku a nasadla by som na prvé lietadlo, ktoré by bolo k máni. To som rázne odmietla so slovami “Nie, nie, to sa mi ani náhodou neoplatí. Ja mám kamarátku v Londýne možno by nebol taký problém ak by som pár dní ostala u nej. Alebo si dovtedy nájdem rodinu.” Ach aká som len bola naivná.
Osud to zariadil tak, že na druhý deň mi zrazu bolo oznámené, že by nebolo odveci ak by som odišla dnes (t.j. štvrtok 29.1. 09) alebo zajtra (t.j. piatok 30.1. 09). Ja som ako inak ostala šokovane pozerať s mierne pootvorenými ústami či to, čo mu práve vyšlo z úst myslí tatko Phil vážne, alebo je to len jeden z jeho “vojenských” náramne zábavných vtipov. Pre moju smolu to bolo myslené vážne. Tak som sa rýchlo dala do hľadania rodín a ako inak písania (otravovania) kamarátky s tým či by bol problém ak by som sa k nim už zajtra nasáčkovala. Kamarátka, ktorá je mimochodom naozaj veľmi ústretováa za všetko jej ĎAKUJEM, mi odpísala že ona sama by s tým problém naozaj nemala, ale musí sa o tom porozprávať so spolubývajúcimi. Čo je podľa mňa celkom logické. Medzitým mi mama stále tlačila do hlavy aby som čo najviac písala kamarátke (inak sa volá Saša) aby som ju ukecala aj keby som mala ísť cez mŕtvoly. Moc mi to nepomáhalo, pretože som bola už aj tak v dosť veľkých sračkách. A to som nevedela ešte čo ma čaká.
Odrazu mi na dvere izby niekto zaklopal a ja som spoznala ten veľmi povedomý hlas “Diana?”. Nebol to nikto iný ako Phil. So svojim ospravedlňujúcim pohľadom mi oznámil ešte radostnejšiu novinku, že musím odísť už dnes. Nie, naozaj som ho nemala chuť zabiť... tá chuť sa dovalila o niečo neskôr, keď ma chcel posadiť na vlak... ale o tom potom, teraz sa vráťme k predošlím udalostiam. Týmto čo povedal mi doslova vyrazil dych. Začala som byť zúfalá, pretože ako inak sa ešte žiadna rodina neozvala a Saša nemala spolubývajúcich doma. Ešte ako naschvál mi tam Phil čumel do notebooku, či mi odpisuje alebo nie. To som už nevydržala a tak som ho poslala preč s tým, že keď bude niečo nové URČITE mu dám vedieť. S pochopením odišiel a ja som si vydýchla. Otravovanie Saši začínalo naberať na obrátkach a ja som sa cítila ako ešte väčší magor než som. Ku všetkému mi zavolala mamka, na čo som naozaj náladu nemala, pretože som bola vytočená na 6000 otáčok. Po 6 minútovom rozhovore som jej to rozhorčene zložila, chúďa nezaslúžila si to, len mi chcela pomôcť, no ja som vtedy naozaj nemala náladu na “mamičkovské rady”(ako mi dnes (30.1.09) oznámila, bola ešte vo väčšom srabe ako ja, chúďa sa bála viac než ja a tak ju doma všetci ukludňovali... ďakujem mami za všetko naozaj a prepáč .
Saša sa stále neozývala a ja som začínala byť ešte zúfalejšia. Kam pôjdem? Jediné čo mi ostávalo bol hostel, a tak mi dlho netrvalo už som googlila hostely v Londýne. Neboli moc lacné, no na jednu noc mi to už naozaj bolo jedno. V tom ako blesk z čistého neba mi napísala Saša, že mala telefonát s Danom a že teda môžem prísť ale maximálne do nedele. V duchu som zajásala a tak som išla povedať Philovi, že môžem ísť tam. Potešil sa, ako inak a s radosťou ma tam hodil autom.
Cesta sem trvala okolo pol až trišvrte hodinky. Bola som rada, že sa nemusím trepať vlakom, na ktorý ma chcel posadiť, v prípade že by sa Saša ozvala až po siedmej, kedy chcel on odviezť Carolyne k rodičom. Nemala som moc chuť baviť sa s ním, bola som ešte stále vytočená a rozladená, no on ako naschvál nechcel zavrieť ústa a stále mi niečo trepal. Snažila som sa pôsobiť v pohode a odpovedala som mu maximálne jedným alebo dvoma slovami a sledovala som cestu. Išli sme okolo Wembleyho štadiónu, na ktorý bol patrične hrdý a počas šoférovania mi ho neustále ukazoval a ja som len prikyvovala... áno je pekný... (videla som až jeden jeho horný oblúk a žiaru ktorá z neho sálala vau). Keď sme konečne dorazili na miesto bola som neskutočne rada a (!) konečne som bola v Londýne. Ako naozaj v Londýne kde to aj žije. Typické dvojposchodové červené autobusy všade naokolo, obchody kde je až priveľa ľudí a hlavne život! Konečne niečo pre mňa! Akonáhle sme zastavili vytočila som Sašine číslo aby pre mňa zbehla. Narýchlo som sa rozlúčila s Philom, objala ho dala bozk na líce a pakovala sa od auta na kraj chodníka tak aby som moc nezavadzala okoloidúcim.
Chvíľku som čakala kým po mňa prišla Saša a tak som si zatiaľ prezerala okolie. Hneď nado mnou sa týčil žiarivý nápis Hollywood na veľkej budove. Áno sú to kiná... hneď oproti našemu baráku ach. Ihneď ako po mňa dorazila Saša a odniesli sme moje veci do jej bytíku (ten ťažký kufor vliecť po tých schodoch nebola moc veľká sranda) sme sa vybrali do obchodu. Bola som naozaj nadšená že som niekde kde to aj žije, konečne! Aj keď po Sašinom vysvetlení, že vlastne bývame v gette, kde je prevažne drvivá väčšina černochov (aj som si to všimla no neprikladala som tomu taký význam), a že nedávno sa tu strielalo mi trochu zakolísala hladina nálady, no aj tak som rada že tu som. Po nakúpení dôležitých potravín (jedno červené víno, čokoládové mafíny, čokoládové koláče a čokoládové kekse) sme sa vybrali späť domov. Ešte som neopísala ich dom. Vchádza sa tam vlastne zozadu, ide sa po schodíkoch hore lebo je to vlastne na streche. Úplne ako v tých filmoch áno je to super, páči sa mi to a je to štýlové . Vždy som túžila niekde tak bývať aspoň chvíľku a tak teraz mám možnosť. Super.
Po príchode z obchodu si Saša otvorila červené víno, ktoré nebolo nic moc a ja som si otvorila svoje koláče, ktoré som na posedenie zjedla (hej bolo mi potom celkom zle...) ale ešte predtým sme sa stihli zhúliť čo som naozaj radikálne potrebovala po celom nervnom dni a pustili sme si Batmana: Temného rytiera (v zelenom stave som nemohla z Jokera ale to nemôžem nikdy). Celkovo som ten film videla dvakrát (teda včera som to nedopozerala išla som spať ale tak dajme tomu) a vždy som bola "mierne mimo" neviem čím to bude, musím si to pozrieť ešte aj v triezvom stave.
Ráno som hodila sprchu a mrkla stránku s rodinami či je niečo nové. Samozrejme nič. Avšak ozvala sa mi jedna, samozrejme mimo Londýna ach jaj. Poobede som volala na jedno číslo, bola som v tom, že je to rovno k jednej rodine no bola to agentúra. Nakoniec som zistila, že to nie je až tak odveci skúsiť. No ešte predtým ako som navštívala ich skvelú stránku www.britjob.com, sme stihli skočiť metrom do mesta mrknúť Piccadilly circus, Trafalgar square a Camden city. Všetko sme síce prebehli naozaj rýchlo, lebo niektorým zúčastnením sa naozaj nechcelo, o aj tak som rada že čo to som videla. Nevadí stihneme inokedy a hlavne za bieleho dňa. Už bola dosť tma, tak som si to až tak neužila ako by bolo vhodné, aj keď to bolo samozrejme pekné. Celkom sa teším na ďalší pokus. Možno budem písať ďalšie "zaujímavé" veci ak sa mi bude chcieť a ak toto bude mať nejaké ohlasy... A ešte som ako inak skočila na tú ich stránku a vyzerá to tak že by som si aj vedela vybrať. Taaak držte palce... Idem si dať zelenáča kým mám možnosť
Denník
Komentuj
7 komentov k blogu
1
shirley
30. 1.januára 2009 23:30
no Jennka, tak ti drzim palce a mrzi ma ze nevyslo co malo:S pis dalej, nech mozeme sledovat posielam velky hug smer londyn
2
ach jaj jennuska, uprimne povedane na tvojom mieste by to so mnou uz jeb*o. takze ríspekt XDDD
drzim palce XD
drzim palce XD
4
sila no pekne ti to vypalilo.. fakt ti mozem len drzat palce, aby si sa u nejakej rodiny ustalila..
5
Nie že by sme ťa tu v BA nechceli ale... držím palce aby si sa sem nevrátila skôr než si chcela
Napíš svoj komentár