Prešlo pár dní a zistila to čo chcela, vlastne aspoň sa jej to zdalo. Zistila, že vždy keď ho vidí alebo keď je s ním, je fakt šťastná a takpovediac sa jej rozbúcha srdiečko. Je toto láska? Ona si myslela, že je. Prišiel však ďalší problém. Povedať mu čo k nemu cíti? Alebo zaryto mlčať a pokúsiť sa zabudnúť...
Jedna kamarátka ju prehovárala aby mu to povedala, že sa k sebe hodia a, že by im to spolu klapalo. No to by možno aj hej, ale čo ak k nej necíti to isté? Boli priatelia. Nič viac, nič menej. Na krátku chvílu začala veriť, že platí to príslovie "Chlapec a dievča nemôžu byť priateľmi, lebo vždy je to z jednej strany viac..." no neverila tomu dlho, mala zopár priateľov a to bolo iné.
Dlho jej vŕtalo v hlave či mu to povedať, či mu povedať úprimne čo k nemu cíti a čakať na rozsudok, alebo mlčať a čakať, že sa možno niečo stane, že on urobí prvý krok, alebo, že na neho postupom času zabudne. Nevedela čo spraviť, riskovať priateľstvo pre lásku? Alebo ostať priateľkou a správať sa k nemu naďalej rovnako.
Možno bola príliš zbabelá, alebo sa bála, alebo vedela, že to nebude mať šancu a nechcela zbytočne riskovať nádherné priateľstvo. Nepovedala mu to, zaryto mlčala a vlastne ani nedúfala, že on jej niečo také povie.
Žila a správala sa naďalej tak ako predtým s tým rozdielom, že teraz to nebolo také, bola to istá forma pretvárky, že je v pohode, že ju nič netrápi a postupne sa jej to podarilo nahovoriť si to a sama tomu uverila, že je to pravda...
Až raz prišiel zlom. Pohádali sa, určite zase raz na neakej nepodstatnej hlúposti, však rýchlo zabudla o čo sa vlastne jednalo. No táto hádka ju vyviedla z miery a zlomila ju. Jej pretvárka ostala niekde za ňou bez možnosti dohoniť ju. Dlho plakala až sa nakoniec rozhodla, že to takto ďalej ísť nemôže.
Šla za ním a povedala mu všetko čo v nej tých pár mesiacov rástlo. Dlho viedla svoj monológ a mala dojem, že ani poriadne nevie čo hovorí, no pri tom všetko čo vravela bola pravda. Keď dohovorila otočila sa na opätku a rozbehla sa preč, kamkoľvek len nie hľadieť do tých prekrásnych hnedých očí a čakať čo jej na to povie, to by nezvládla.
Keď si myslela, že je už dostatočne ďaleko tak spomalila a pokúšala sa spravidelniť dýchanie. Ani si neuvedomila ako a bol zrazu pri nej, chytil ju za ruku a otočil k sebe, teraz pre zmenu hovoril on a bol to tiež dosť dlhý monológ.
Keď dohovoril chvíľku na neho nemo hľadela no potom ho objala. Nie nešlo o to, že ju ľúbi a, že jej to konečne vyznal. Mal ju rád, veľmi no len ako dobrú priateľku, ako niekoho na koho sa môže vždy spoľahnúť a kto je tu vždy pre neho a vlastne svojimi rečami o tom presvedčil aj ju. Uvedomila si, že to čo k nemu cíti možno vážne nie je láska len to ich nádherné priateľstvo.
Bolo jej teraz už ľahšie na duši a cítila sa lepšie, vedela, že sa nemusí už pretvarovať a, že sa jej život znova vrátil do normálu...
Oka čiže príjemné čítanie, tento blud zrejme dnes neskôr, t.j. keď sa zobudím zmažem. Fakt je to iba momentálny výplod mojej chorej fantázie a neviem čo ma donútilo k takému koncu ale tha čo už so mnou
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Ja som takýto príbeh nezažila, teda, našťastie, ale na druhej strane...Na vlastných chybách a úspechoch sa učíš najlepšie, takže hrdinka príbehu sa aspoň nejak poučila. A je to tak pekne napísané, príjemne sa to číta
3
Moja drahá, prečo odsudzuješ na zánik niečo dopredu?Prečo si vravíš, že už dopredu vieš ako to dopadne?Prečo to ani neskúsiš?
Viem, priateľstvo je krehká vec... no kto nič neriskuje nič nezíska...
Viem, priateľstvo je krehká vec... no kto nič neriskuje nič nezíska...
4
no, niezeby som zazila nieco podobne..ale som podobne hanbliva a bojazliva ako "tvoja hrdinka"..mala som jedneho kamarata, tiez som mu radsej nic nehovorila..ani doteraz nepovedala,to bolo davno a rovnako davno ma to preslo...ale to je jedno venuj vela casu pisaniu...
Napíš svoj komentár
Je to pekne, jednoducho napísané moja, som rada, že si tú zvláštnu náladu využila na to napísanie pár riadkov a dobrej poviedky, pretože som si ju rada prečítala aj takto "ráno", keď som sa po tom našom ponocovaní zobudila