Posledných dvadsaťštyri hodín mám pocit, že je svet postavený na hlavu. Práve teraz sedím v posteli, na kolenách starý rozpadnutý acer, ktorý si so mnou prežil najhoršie a dívam sa do programovacieho prostredia s totálnym blackoutom v hlave. Dnes ráno som si prečítala zadanie úlohy z programka a povedala si, to je ľahké, presne viem ako sa to dá urobiť. Bolo niečo po ôsmej, spala som asi tri hodiny, ešte som bola opitá, v hlave mi treštilo a tak celkovo mi vôbec nebolo jasné ako som si to vôbec dokázala prečítať.

Pozvoľna som triezvela a začala si uvedomovať milión vecí, ktoré budú prekážkou. Môj nový ultrabook nemá vhodné prostredie na programovanie. Vedľa win8 nenatlačím wubi. Stále zaryto odmietam Visual C. Vlastne neviem programovať, nebaví ma to, neznášam to. Na starom aceri je pomalé ubuntu s fazuľami.

Nechce sa mi!!!

Včerajšia žúrka bola snáď tá najhoršia v mojom živote. Fakt. Ten pocit, ktorý sa dostavil, keď som sedela v bratislavskej kuchyni s pražskými spolubývajúcimi, dôležitým mužom a osobou, čo sa votrela, uvedomovala si, že to sú takmer všetcia priatelia, ktorých mám, a aj tak vypustila z úst tú vetu, čo rozpútala peklo.

Oh, c'mon. You're soooooo stupid, honey. Ozvalo sa v mojej hlave, no už nebolo cesty späť. Holt no, opití ľudia vravia pravdu. Ja hovorím pravdu aj triezva, aj tú nepríjemnú. Aj tie hnusobstvá. No keď som opitá vyletí to zo mňa len tak, bez obalu v pekných slovách a farebnom celofáne. Nikdy sa to nestretlo s nadšením. A ľudia kričali a kričali. A ja som sa zmenšovala a strácala sa v sebe. Ako ono to nie je tak, že by som si nevedela vybojovať vlastné vojny a vyhádať hádky. Som v tom veľmi dobrá a aj v manipulovaní, len ten krik. Sme dospelí preboha, naozaj musíme kričať?

Okamih, kedy som si uvedomila, že som veľmi dobrý šofér a čo sa ľuďom preháňa v hlave, keď sa zavesia na držadlo nad dverami. Pocit, že niektorý ľudia budú za každú cenu hľadať chybu na aute, aj keby ich to malo stáť vymenovanie pol milióna vecí, ktorým ja aj tak nerozumiem. Prehra v jeho očiach, pretože hoci nepriznal, že to nezvládol videl, že ja to viem.

A potom ten rozhovor. Och, ako som si celý týždeň niekde v hĺbke duše priala, aby mi napísal. Stalo sa. Ale ja som dnes ráno potrebovala potľapkanie po pleci, bozk na čelo a vetu: "Zvládla si to s gráciou, žena.". A nie ponuku kvalitného sexu, ktorá na seba nenechala dlho čakať.

Som zmäť protichodných pocitov a myšlienok. Tieňov cudzích bolestí, ktoré na mňa ľudia hodili. Nezmyselných komplexov a tvrdo zakorenených vzorcov správania, ktoré som si vytvorila sama a preto som tá divná. Žijem tak, aby som nesklamávala samu seba, veď to je predsa to naozaj dôležité, so sebou budem až do konca života. Bude to moja myseľ, v ktorej budem žiť. A predsa mám pocit, že niekde tam v tom najhlbšom jadre môjho ja zostalo akosi mŕtvo a prázdno. Zima a ticho. Nič. A na ňom krehko držia posledné zvyšky pocitov.

Možno by ma mali niekde zavrieť, tváriť sa, že idú vyliečiť moju sociálnu fóbiu a len ma niekam zavrieť. Dať mi papier a pero, zopár mojich obľúbených kníh, moje plyšové tigre a môj fialový zápisník. A len tak ma tam nechať. Bolo by to fajn, rozhovory so sebou samou by ma časom odrovnali do nepríčetna. Ale to ticho na tom konci. Ako to ticho vo vani pod vodou. To je cieľom.

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár