Za tie roky som teda prešla rôznymi portálmi pod rôznymi prezývkami a opisovala rôzne obdobia môjho života. V jeden čas sme s mamou dokonca písali naraz na rovnakom portále, kde sme boli hotová atrakcia. Mala som šestnásť rokov, mama si tam našla kopu nových priateľov a mne všetci pod básničky písali, že nikdy nemám s tvorením prestať.
Lenže ja nerada vychádzam z anonymity. Moje blogy sú moja terapia. Táto forma terapie je lacnejšia ako akékoľvek sedenie u odborníka a je veľmi účinné. Toto je môj deväťdesiaty deviaty blog na birdzi. Takže je tu takmer sto zápiskov o mojich depresiách a smútkoch. O bolestiach, chybách a tiež o ľuďoch, ktorých som milovala a milujem. O mne, mojom srdci, o jazvách na duši. O stratenom dievčatku, ktoré žije vo mne a nikdy nemá na nič odpovede. Som v každom slove každého príspevku. Skutočná a nahá až na najvnútornejšiu esenciu môjho ja.
No, a čo urobila moja mama, že píšem tento blog? Nominovala ma do ankety bloger roka. Ráno mi napísala správu, ktorá obsahovala link na tento môj blog prihlásený v kategórií Život, umenie a kultúra a tiež vetu: "Som ťa tam prihlásila a nehnevaj sa, pretože tam aj tak patríš.". Hlasovanie prebieha vo forme lajkov na facebooku a teda mi ďalej poradila, aby som to zdieľala na svojej stene, aby za mňa moji priatelia hlasovali.
Moja prvá reakcia bola, že fakt nepotrebujem, aby o mne všetci všetko vedeli. Nechcem vyjsť z anonymity. Vyhovuje mi. Ale potom...bolo by príjemné byť tak trochu ocenená. Akože neočakávam, že vyhrám, ale aj tie lajky, rovnako ako hviezdičky tu na birdzi, sú forma ocenenia. A ja sa vždy teším z každej jednej.
Zbožňujem písanie. Napĺňa ma. Teší ma. Krotí moju fantáziu, keď hádžem na papier príbehy postáv a svetov, ktoré žijú v mojej hlave. Aktuálne čakám na vyjadrenie z jednej českej stránky plnej úžasných poviedok, na ktorej by som chcela zverejňovať svoj pseudoromán, ktorý sa od októbra minulého roka rozrástol už na neuveriteľných stopäťdesiat normostrán a všetky postavy v ňom si žijú vlastné životy.
Anyway, tá moja anonymita už možno ani nie je taká anonymná. Na svojom osobnom fb profile už niekoľko mesiacov zverejňujem svoje blogy, o ktorých si myslím, že by sa mohli páčiť a neublížiť. Ani mne, ani iným. A hlavne, moja chabá prezývka dovoľuje komukoľvek, kto ma aspoň trošku pozná a ovláda základy googlenia po internetoch, aby ma vypátral cez všetky moje blogy až po úplné začiatky na blog.cz.
A tak. Mojej mame som kedysi, keď sa ešte nepripúšťala iná možnosť ako tá, že keď budem veľká, budem spisovateľka, sľúbila, že ju za svoj prvý honorár vezmem na dovolenku do Mexika. Pretože moja mama je môj najväčší fanúšik. Od vždy. A snáď aj navždy.
Nemám, čo skrývať. Som Joi, čo je skratka od Joahnnie, prezývka, ktorú používam dlhé roky, s bohatým vnútorným svetom a fantáziou. A som aj Baja, študentka informatiky, ktorá sa nikdy nenaučí programovať.
Ako píšem v profiloch...
Som, kto som...len malý človiečik s veľkým životným príbehom...
(Ak chcete, hlasujte za mňa tu » www.blogerroka.sk/joi/... , ak nechcete nehlasujte. Alebo sa prihláste tiež, ak máte pocit, že si to zaslúžite )
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sofii22
6. 3.marca 2015 12:23
veľa šťastia hlasujem
4
hlas ti nedam, keďže tvoju tvorbu moc nepoznam, ale aj tak ta musim pochvalit, za uprimnost, aka srsi z toho blogu, to sa tak lahko nevidi
5
@antifunebracka ďakujem...po dopísaní toho blogu mi zo srdca spadol taký obrovský kameň sama doteraz poriadne neviem prečo
Napíš svoj komentár