Ako náhle som uvidela Petra, vedela som, že to vie. A on vedel, že to viem ja. Podišli sme k sebe s nevyslovenými slovami na perách a objali sa. Bolo to viac ako priateľské objatie. Bolo to omnoho viac, pretože sme neboli len dvaja ľudia, pretože nám v žilách prúdila rovnaká krv. Pretože to bolo súrodenecké objatie.
Keď som sa v to ráno zobudila, na okamih so nevedela prečo sa cítim tak zvláštne, až potom sa mi vybavil včerajší večer. Ležala som v posteli a hľadela na strop. Premietal sa mi tam každý deň, každá chvíľa strávená s ním. Premietala som si chvíle s mojimi rodičmi a rozmýšľala nad tým, že mi nikdy nenapadlo, že by som nebola ich, veď sa aj na nich podobám...Nakoniec som sa premohla a vstala. Pozdravila som rodičov. Ako zvyčajne. Naraňajkovala som sa. Potom som šla do svojej izby a začala sa učiť. Po chvíli som však vybrala z tašky mobil a zavolala mu.
„Áno?“ ozval sa z telefónu.
„Potrebujem sa s tebou stretnúť.“
„Samozrejme.“ Odvetil. „O tretej v parku?“ nebolo mu na hlase počuť smiech, veselosť, ako väčšinou.
„Dobre. Vidíme sa. Ahoj.“
„Ahoj.“ Zložila som. Nikdy telefón nevážil toľko ako dnes. Vzdychla som si. Opäť som sa venovala učeniu. Potom som šla s rodičmi na prechádzku. Všetko sa zdalo rovnaké. No niečo sa zmenilo. Mala som rovnako rada svojich rodičov, nemyslím, že sa niečo zmenilo v našom vzťahu, ale bolo to vo mne, ja som sa zmenila. Cítila som sa staro. „Hej, dúfam, že Sammy je môj.“ Zasmiala som sa a ukázala na nášho psa. Otec sa uškrnul. Vedel, že sa vtípkami vysporiadávam so všetkým. Mamka si len vzdychla a pousmiala sa. Naháňala sa so psom a snažila na nič nemyslieť.
A tak som tu teraz stála, hľadela na Petra a myslela na to, že ani medzi nami sa nič nezmení. Absolútne, vlastne ešte menej ako by sa mohlo. Už nebude žiaden vývojový stupeň, z kamarátstva na niečo viac, my sme dosiahli náš vrchol, teraz je pohár plný a je to akurát. Usmial sa. „Nie je ti to ľúto.“ Ozval sa.
„Ani tebe.“ Nevyčítali sme si to, konštatovali sme.
„Mám pocit, že som to niekde vnútri, strašne hlboko, cítila.“ Iba sa uškrnul. Výraz sa mu však zmenil, keď prehovoril. „Je mi to ľúto.“
„A čo?“
„Tvoji rodičia,... že si adoptovaná...“nežne sa na mňa pozrel. Pokrútila som hlavou. „Nie, je to v poriadku, medzi nami je všetko ako má byť.“ Premeral si ma. „Pozeráš sa na mňa presne tak ako včera moja mamka. Nie je žiadnych pochýb, že si môj...“ na moment sa mi to slovo zadrhlo v hrdle, bolo to ako vysloviť ortieľ, vysloviť to nahlas,: „môj brat.“ Doširoka som sa usmiala. „A ty si moja malá sestrička.“ Tiež sa usmial „Poď sem.“ Objal ma.
Keď som mu opäť hľadela do očí, povedala som: „Nemala by som skôr ja povedať, že mi je to ľúto, veď tvoja matka...“ zrazu to vyznelo horšie než malo. Úsmev mu zmizol z tváre. „Teda, vieš, vlastne mohol by si ma nenávidieť, som len výsledok niečoho...“
„Mohla by si všetko vytárať môjmu otcovi...“
„Mohol by si...“ nič mi nenapadlo.
„Mohla by si žiadať nejaké výživné, mohla by si obviňovať moju matku, že si ťa nenechala, že...“ tiež mu došli nápady. Uškrnul sa. „Myslím, že toto je veľmi zložitá situácia, myslím, že v tomto okamihu by mohol každý každého z niečoho obviniť, za niečo nenávidieť, ale nemyslím, že to niekto z nás urobí. Moja matka chybila, svoje si odtrpela, keď sa triasla, či ju otec neprichytí, či sa to ja nedozviem a nebudem ju nenávidieť... Ja, no nejako sa s tým vysporiadam, že nebola celý život verná svojmu manželovi,...“
„Nevyšiel si z toho najhoršie ty?“ pozrela som naňho spod mihalníc.
„No, tak, som dospelý, viem, že život nie je perlička a občas vie byť riadna sviňa...“ z jeho úst to znelo ako najhoršia nadávka,: „tiež som si svoje skúsil, nemám právo súdiť niekoho za to čo urobil...“
„Mám najlepšieho brata akého som mohla mať.“ Prerušila som ho s úsmevom a vzala som ho za ruku. Mal ju príjemne teplú. Usmial sa na mňa. Mala som pocit, že vnútri to prežíva omnoho viac než navonok. Nedával to na sebe poznať, ale určite nebolo len tak zistiť, že vaša matka spala aj s niekým iným ako s vaším otcom. "Vieš, myslím, že mám krajší život, než mnoho iných detí a myslím, že tvoja matka je úžasný človek, ktorý síce chybil, ale ako si povedal, hocikto sa môže pošmyknúť..."
"Ja som tu starší...takže ma neupokojuj ok?" uškrnul sa.
Išli sme na kofolu a potom k nemu. „Kedy si sa to dozvedel?“ opýtala som sa.
„Včera, večer.“
„Aj ja. Myslíš...?“
„Že si zavolali? Myslím, že áno.“
„Moja mamka ťa spoznala na fotke, s tým medveďom.“ Zamyslel sa. Hodnú chvíľu bol ticho. „Nad čím rozmýšľaš?“ opýtala som sa. Pokrútil hlavou. „Len, že svet je malý a že raz všetko vyjde najavo, a že hora s horou sa nestretne, ale človek s človekom áno.“
„To sú samé múdrosti.“ Odvetila som a on sa na mňa škaredo pozrel. „Niečo ti ukážem.“ Pohrabal sa vo veľkej skrini až našiel čo hľadal, veľký fotoalbum. Ukázal mi fotky jeho rodiny. Moja biologická matka mohla byť približne rovnako vysoká ako ja, mala moje črty, ale mala iné ústa a trochu inú postavu, no musela som uznať, že bola pekná. Na fotke, ktorú mi ukázal Peter vyzerala vyrovnaná, usmievavá a šťastná.
Stretla som sa so svojou biologickou matkou. Raz. Aby som jej povedala, že som rada, že sa stalo čo sa stalo. Že som jej vďačná, že ma donosila a dala na adopciu, že som šťastná, že mám tak úžasných rodičov, že som šťastná, že mám tak úžasného nevlastného brata a priateľa.
Streli sme sa o týždeň na to čo som sa to dozvedela. Objali sme a ona sa rozplakala. Keď sme sa lúčili necítila som k nej žiaden iný cit, než vedomie, že je mojou biologickou matkou.
Jediné čoho som sa bála, bolo, že by som sa nemohla stretávať s Petrom. Veď keby nás jeho otec videl spolu, možno by mu to došlo, možno... no nestalo sa. Možno sa to raz dozvie, možno... Ale všetko je len možno a momentálne mi záležalo na tom, že svojho brata vídať budem. Že to neboli naše posledné stretnutia, doučovania, vojna vankúšov ani jazdy na štvorkolkách.
Naše mamky sa dohodli, že ak si budeme dávať pozor, nemôžu nás oddeľovať, veď sme dvaja dospelý ľudia (teda aspoň jeden).
A tak, keď sme sa my dvaja stretli síce naše pery vyslovili naše mená, naše duše a srdcia vraveli inou rečou. Pre iných sme však boli len najlepší priatelia. Niektoré moje kamarátky nechápali ako to, že ešte spolu nespíme alebo sa aspoň nebozkávame. Len som krčila plecami a pokračovala v historke, že je pre mňa pristarý.
A čo sa zmenilo? Na jednej strane nič. No na druhej veľa. Figúrky ostali nezmenené, ale ich úlohy a schopnosti sa vyvinuli.
O niekoľko rokov
Zmaturovala som na jedničky, ale to je druhoradé.
Môj braček sa oženil. Mal krásnu svadbu s krásnou nevestou, ktorú som mu osobne schválila. Síce tomu príjemná hnedovláska nechápala, ale boli sem zadobre a považovala som ju skoro za sestru. Nemala zo mňa panický strach, lebo vedela, že ju Peter miluje a dokazoval jej to každým pohybom a slovom. Na svadbe som bola bračekovi svedok. Síce som znášala ustráchané pohľady mojej biologickej matky, ale toto som si nemohla nechať ujsť a už vôbec nie mu povedať nie.
No a ja som si konečne našla niekoho, kto nie je o desať, ale iba o tri roky starší ako ja. Malý byt bol pre mňa palácom, podnájomník študujúci právo bol princ, jeho slová boli pre moje uši hudbou a jeho bozky boli zázračné. Ale to by sme nežili v realite, ale v sne. Lenže tento sen bol na moju spokojnosť realitou a ja som bola šťastná ako nikdy predtým.
A nie, tentoraz som si zistila či môj priateľ nie je aj nejaký môj príbuzný,... nebol...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár