Minule som si v mysli bilancovala tento rok a ak si dobre spomínam, rozplakala som sa, pretože mi zrazu došlo, koľko ľudí som stratila (obrazne), možno aj vlastnou vinou...
Začalo to stratou človeka, ktorý bol v mojom živote v podstate len krátko, ale asi som ho milovala viac, ako by som bola ochotná pripustiť, a ani neviem ako a už sa pred ním tvárim ako ma nezaujíma len aby som si zachovala zbytok svojej hrdosti...
pokračovalo to chlapčekom, vďaka, ktorému som si uvedomila, že by som asi už aj svoje vlastné bábo brala (keby ho mám mať s kým ) - jeho si adoptovala dlho očakávaná rodina a už som ho nevidela...
potom kamárat, s ktorým sme boli taká svätá trojka aj s mojou najnaj kamoškou..s ním sa už len pozdravíme a zrazu ani nevieme, že má konečne frajerku.. chýba mi, vždy sme sa vedeli nasmiať nad totálnymi hovadinami.. ale tak, časy sa menia..
...potom zrazu ďalší šok, že po dvoch rokoch spolunažívania v jednom byte, sa naše spoločenstvo s babami rozpadne, odsťahujeme sa a nevidíme od leta...viem, že občas sme na seba šomrali, rozčulovali sa nad bordelom... ale predsa, je to zmena, zrazu ich nevídať a nerozprávať sa s nimi..
a aby mi nebolo málo, uvedomila som si, ako veľmi som sa vzdialila od svojich bývalých spolužiakov zo strednej, s kamoškou som 5 rokov drala spoločnú lavicu a zrazu si nemáme čo povedať, ani prečo napísať... hm... nechápem to už...
NO, myslím, že z toho vyplýva, že v ten moment som sa cítila ozaj osamelo. Ale nechcem to takto ukončiť, hoci realita je asi ozaj taká, že osamelá som..ale ide o to, že som si uvedomila, že je to súčasťou nášho života. Ľudia z našich životov odchádzajú, ale naše spomienky už zostanú a časom prídu noví ľudia, ktorí si budú naše priateľstvo možno viac vážiť, a viac na ňom pracovať. Mám teraz nových priateľov, niektoré vzťahy sú len povrchné, ale ak potrebujem, vybehnú so mnou von a myslím, že som v pár spolužiačkach našla ozajstné priateľky a síce viem, že po škole sa opäť rozídeme, ale už budeme staršie a budeme vedieť, že kaviarne sú na to, aby sa tam bývalí spolužiaci stretávali na kávičky
Občas si pripadám tak hlúpa, že sa dokážem toľko trápiť, toľko smútiť.. pre ľudí, ktorí sú už minulosťou a nedochádza mi, čo všetko mám teraz, v tomto okamihu...v okamihu, akým je aj tento.. som rada, že som sa odhodlala niečo napísať, pochopím ak sa to nebude páčiť, nemusí sa, ale ja sa teraz usmievam, pretože som opäť vyrozprávala slová svojej duše a je mi dobre
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár