......................................................................
Zobudila sa na posteli celá zadychčaná a spotená. Stála pri nej jej mama a už hodnú chvíľu sa ju snažila prebudiť. Lucienne sa stále nevedela spamatať z toho čo práve prežila. Nechápala. Zarazene pozerala mame do vystrašených očí. A nakoniec pochopila. Nočná mora. Zase ďalšia. A zase tá istá.
Keď bola Lucienne malá, mávala ich skoro každú noc. Stále to boli len neforemné kruhy, do ktorých padala, velikánske balvany pred ktorými sa udýbala, nekonečné farebné víry... Až keď mala 10 rokov, začali sa jej nočné mory meniť. Zrazu prestali byť nepríjemné a začali byť doslova dobrodružné. Šplhávala sa v tuneloch, jazdila sa obludách, avšak stále to boli nočné mory a tak nikdy neskončili dobre. Raz ju zožrala obluda inokedy spadla z útesu. A teraz keď mala 14 sa jej začali nočné mory znova meniť. Lucienne by možno použila slovo, že sa jej ,,ustáľovali", proste začali nadobúdať konkrétnu podobu. Vo všetkých jej nočných morách boli zrazu ruže. Buď čierne, biele alebo jasno červené, ktoré vydávali svetlo, oproti ktorému sa všetky ostatné svetlá javili ako tma.
Posadila sa na posteli a z hlboka sa nadýchla. Už bolo potom. Nemala sa čoho báť, vedela to. No aj tak sa bála ľahnúť si a spať. Podvedomý strach z toho, že sa jej mora bude opakovať, sa totiž nedal odstrániť žiadnou myšlienkou, nech by bola akákoľvek múdra. A tak len sedela a čakala. Ale aa čo? Možno na mamu, ktorá jej išla po vodu, možno na ráno, možno na ďalšiu moru, možno na záchranu...?
Odrazu prestala vnímať okolie, viečka sa jej zatvárali, upadala do spánku. Ešte stihla zazrieť siluetu mamy a bezvládne sa zrútila na zem. Potom si nepamätala už nič.
Lucienne otvorili oči ranné slnečné lúče. Bola vo svojej tmavo modrej izbe a zvonku počula deti naháňajúce sa po ulici. Až ju striaslo pri pomyslení na svoju nedávnu nočnú moru. Začínala z nich byť už unavená. Z vekom nočné mory ževraj ustupujú, Lucienne však začínala chápať aké doležité je tam to slovíčko ,,ževraj".
Vstala a pozrela na hodinky. 9:28. Výborne, ešte aj do školy zaspala. Čoby zaspala, premeškala ju skoro celú, keďže dnes mali len tri hodiny. Rýchlo vbehla do kúpelňe, umyla sa, učesala sa a popri tom rozmýšlala, ako sa vyhovorí. Ďalšie výhovorky o nočných morách jej určite nepomožu, aspoň nie k tomu, aby ju učitelia mali radi. Ale može to byť už jedno, však je posledný deň školy... pomyslela si znudene Lucienne obliekajúc si čierne vyšúchané džínsy. Nahodila na seba červenú tuniku červné korále svojej mamy, vzala červený mobil, červený obal na vysvedčenie a vybehla z domu.
Keď prišla do školy riaditeľka mala práve príhovor, učiteľka sa naštastie nič nevypytovala, len jej povedala monotónne a prísne ako zakaždým:
- Lucienne, zase neskoro, sadni si a buď ticho...
Lucienne pohľadom prebehla triedu a nakoniec objavila osobu, ktorú hľadala. Podišla k poslednej lavici a sadla si. Pozrela sa na svoju spolusediacu a na tvári sa jej rozlial blažený úsmev. Viki bola jej naj kamoška už od školky a pravidelne chodila na konci školského roka do Egypta, aby sa tak uliala z koncoročných písomiek. Teraz keď ju Lucienne videla po dlhom čase, uvedomila si, že na strednej jej bude naozaj chýbať.
- Luci, to sme vôbec nečakali, že prídeš v čerevnom... - zatiahla Viki šibalsky ako to mala vo zvyku, za čo sa Lucienne úsmev pretiahol ešte väčšmi.
- A my tiež sme nečakali, že ty sa na konci roka uleješ zo všetkých písomiek, Viki. - opätovala jej narážku Lucienne.
Obidve sa zasmiali až ich učiteľka musela zahriaknuť, aby boli ticho lebo svojím ,,slabým chichotom prehlušili hlas riaditeľského rozhlasu". Samozrejme potom sa rozosmiala celá trieda a pretože sa prejav pomaly končil, zvyšok riaditeľkinho prejavu bol prepočutý...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár