Hlavy nemáme kam zložiť, ukradli nám vankúše,
Ako to napísať, opísať, aké to bolo;
Ako povedať bez slov to správne slovo?
Keď pomáhajú všetci len nie vlastná rodina,
Spomienka ležala hlboko, každý však zrazu spomína
A to, čo bolo možné vidieť, bolesť zhmotnená vo vzduchu
To, ako ju objala, chytila láskyplne za ruku
Ako sa chvela vzlykmi a všetko nadobudlo iný rozmer
Ako som tam chcela zostať ale budúcnosť mala pre mňa iný smer
Načúvať žiaľu iných a ponúknuť im svoju ruku
Nezničiť bielu ružu, veď bola ešte iba v puku
Prečo som tú ruku nepodala, nespravila správnu vec
Chvíľa pominula, nadišla iná, koniec, spadla klec...
Sneh sa však ďalej sypal, bezútešne padal z oblohy
Bol tam prítomný, keď sme sa potkýnali nohami o nohy
Bol tam a hral sa s plamienkom, keď sledoval ich žiaľ
Stál tam, sedel na prázdnom mieste opodiaľ
Jednoducho to viem, hral sa s plameňmi sviec
V hrobovom tichu počal sa hlasito riecť
Môžme ho počuť, stačí len nastaviť sluch
Ťažko sa však prekonáva duševný hluch...
Bude večnou spomienkou v tom snehu
Svojou prítomnosťou daruje nám všetkým nehu
Čo to bude za budúcnosť, keď sa sneh rozpustí
Svet náš už raz a navždy opustil
A odíde tam,
Kde duša utrápená zbavená je všetkých rán
Stretneme sa s ním o niekoľko rokov
V klokote jarných potokov...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár