Ako dospievajúci mladí chceme byť dospelí.Túžime,aby sme boli nezávislí,aby nás nikto nekontroloval a aby nám bola daná zodpovednosť. Žiadame svet „veľkých“ aby nás začala považovať za schopných dokázať sa o seba postarať. Kto to nechce? Kto netúži ,aby ho konečne rodičia či iní dospeláci začali považovať za svojprávneho? A tak sa občas stane,že si vydupeme svoje prianie a „oni“ nás konečne začnú brať ako rovnocenných. Chvíľu sme šťastní a neveríme tejto novej skutočnosti. Veď toto sme chceli,no vnútri cítime,že niečo nie je v poriadku. Pokúšame sa zabudnúť na túto maličkosť,no neide to. Zrazu si uvedomíme,že možno niekde v hlbokom vnútri sme ešte stále len deti a želáme si,aby sa o nás niekto aspoň z času na čas postaral,že byť dospelým niečo stojí a,že možno ešte nie sme pripravení niesť tú ťarchu dôsledkov našich činov .Až keď nám niekto umožní,aby sa stali na chvíľu samostatnými,až vtedy zrazu vieme,
že byť samostatným má aj svoje nevýhody,
že to vôbec nie je také jednoduché,ako sme očákavali,
že vlastne chceme,aby sa o nás niekto staral,ale kvôli duchu tohto sveta,si to nedokážeme resp. nechceme priznať a z vlastnej pýchy tvrdíme,že všetko je ok,aj keď nie je. No musíme sa s tým zmieriť,zmieriť s tým,že sa staneme „slobodným“,ale ako hovorím,staneme,dospelosť si na nás ešte chíľu počká.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár