Od kedy sa môj príbeh začal odvíjať, cítim neustále cnenie po tom čo som stratil. To čo som v túžbe tak ľahkovážne zahodil nie je ako nič iné na tejto zemi. Obsahoval som vlastný obraz. Možno nádherný a možno nepekný. No i tá najväčšia špatnosť by v ráme nevyvolala toľko hnusu aký v ňom vídavam teraz.
Duša je skrytá v mysli. Zbiera prežité z úrodných polí tohto sveta ako pokrm, z ktorého môže ochorieť, alebo sa vyliečiť. Rozlieva z neho výživu do celého tela, no z jeho chute dožičí ochutnať jedine srdcu. To moje však už nechce. Zadúša sa každým sústom, zvracia a kričí, že ho kŕmim jedom. No ja už preň nič viac nemám.
Je to ako náhle stratiť milovaného, keď z vás je kus spätý s kusom iného človeka. Zrazu je z vás vytrhnutý a kým sa vráti v uvedomení si pôvodného majiteľa, vnútro kričí v pochybnej nespokojnosti, možno ospravedlňovanej sklamaním, no v skutočnosti spôsobenej tým prázdnom, ktoré načas vmieša svoju podstatu do ľudského bytia. Moje prázdno je však večné a bude len väčším a väčším, pretože ono je to k čomu som si vybral dospieť.
ˇ
Ďalší kus mojej duše tancuje vôkol slepej ženy. Nahý a hladký ako drevo. S opičím telom a ľudskou lebkou, vysmievajúcou sa mi z tmy jej štrbín, keď si večer líham k svojmu premrhanému prianiu. Chcel som ten kúsok minúť a poslať ju preč. Ale nedokážem to. Aj keď viem, že by to nikomu neublížilo, že je len oživenou minulosťou... Hľadí mi do očí a dušuje sa v láske ku mne. No ja na ňu pocitom nikdy nedosiahnem. Nech sa snažím ako chcem, nech sa moje vnútro akokoľvek unúva prevaliť hrádzu, ktorá ho drží, v domnení, že za ňou je to len kúsok k prinavráteniu lásky, ktorú som k nej cítil... Nejde to
Minul som ho na niečo iné. Na nádej, ku ktorej sa ľudské vnútro upne, akonáhle zbúra niečo cenné, čo už jeho osamotené ruky nedokážu nikdy viac vystavať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár