Doteraz to bolo väčšinou tak, že vždy keď som sa pustil do vysávania, nasral som sa. Poriadne. Len tak, bezdôvodne. Dnes to bolo inak. Uvedomil som si, priamo uprostred toho hluku, že vysávač vlastne mlčí. Napriek tomu, že huláka a rachoce, nepopierateľne a intenzívne mlčí. Dlážka mlčí tiež. A nie len to. Ona nehovorí. Vôbec nič. Iba tam tak je. Nech už to ontologicky znamená čokoľvek. Rovnako ako svet, ktorý ma obklopuje. Všetky otravné príbehy, hmýriace a udierajúce do stien lebky, sú moje. Nedotýkajú sa sveta ani ničoho živého, a sú zbytočné. Neužitočné. Svet s nimi nemá nič spoločné. Nikdy nemal. Ani vysávač. Ani dlážka. Neviem, odkiaľ sa berú. A možno nie sú ani moje... Nepamätám sa na dôvod, prečo som si ich privlastnil a kedy sa to vlastne odohralo. Nie je to dôležité. Hľadanie príčin by bolo iba hľadanie ďalších príbehov. Príležitosť je aj tak prítomná vždy len tu a teraz. Príležitosť zapnúť vysávač a načúvať jeho burácajúcemu mlčaniu. Príležitosť poďakovať dlážke, že nesie moje kosti. Možno by bolo užitočné vysávať častejšie.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
