Videl ju už z diaľky. A uvedomil si, že rozmýšľal hlúpo. Veď ak by ho nezazrela ona v jeho svete, on by ju už dávno videl aj cez tri ďalšie ako sa k nemu blíži. Po prvýkrát v živote, bol za svoju slepotu vďačný. Akoby ani neexistovala všetka tá krása, ktorú tak dlho oplakával. Srdce mu odrazu bilo rýchlejšie a keď sa s ňou konečne zvítal, išlo mu rozdrapiť od radosti hruď. A smrť tá nebola o nič menej rada. V slepých očiach žiarila ako slnko. žiadna kostra z dávnych vekov- To len tí čo sa jej boja ju tak vykresľujú.
Smrť je víla a v hrudi má tiež svoju malú pumpu na pocity. Občas sú pekné, ako keď stretne človeka, ktorý by tu s ňou mohol ostať navždy- Vtedy jej práca išla od ruky a rok ubehol ako voda- lenže kým nebol, radostných pocitov, by ste sa v nej nedorezali. Mala rada dobré jedlo, pokoj a rozpravy. Avšak predsa, to nie sú radosti šťastnej osoby. To skôr unaveného, žijúceho v strachu z toho čím je on sám. Má rada jedlo, lebo býva lačná. Zbožňuje kľud, lebo jej srdce ovládajú nepokojné pocity a miluje rozpravy, lebo len tak zabúda na seba. Veď čo by ste sa spýtali smrti vy? Kam vás odvedie a čo bude potom a zvyšok času by ste len rečnili o svojom živote. Ako ste tamto čakali a toto nie a ako vás čo potešilo a čo zranilo. Nemyslite si však, že jej by to vadilo. Ona bola šťastná, keď sa jej človek zdôveroval s tým ako čo cítil vtedy, alebo inokedy, na čo za svoj život prišiel a v čom sa plietol, či o láskach a sklamaniach. Ju však stále mátala večnosť. Tá prázdnota konca sveta, keď už všetci budú za bránou, ktorou nepohne ani jej srdce, pretože tak ako je pre ľudí dvermi, je pre smrť len stenou.
Rozhovory s ním však boli iné. Pýtal sa na jej malú pumpu a ona mu o nej s malou dušou porozprávala. Hanbila sa. Čaká ju predsa ešte veľa práce, čo ak sa jej slová rozložia v kráľovej hlave a on sa rozhodne, že nebude chcieť tráviť večnosť s niekým ako ona? Myslíme si, aké sú ľudské duše krehké a aké sú naše srdcia bojazlivé. Ale čo ona? My si aspoň v myšlienkach na budúcnosť môžeme veriť v čo sa rozhodneme. Užiť si svoj čas podľa našej viery. No ona... Ona proste vie. Vie, že celá jej lopota, nebude mať pre ňu žiadny význam. Pre niekoho je možno jednoznačnosť osudu dôvod na vyrovnanosť, avšak predstavte si, ako vám nejaká zázračná, neomylná bytosť povie, že nebude nič čo by ste si priali. Budete sám. Všetci koho poznáte pôjdu niekam inam a celý váš život vedie práve k tomuto. K sebauvedomujúcemu sa zrnku piesku na vymetenej podlahe. A predsa je tu pre vás miesto, pár chvíľ radosti, ľudia, ktorý vás potrebujú, avšak čas vás bude stále približovať k tomu, že na konci zostanete stáť sám na jednom mieste, až na veky vekov. A čo ak by vás ešte aj ten čas neviedol k tomuto cieľu desaťročia, ale dobu, ktorú si ani len neviete predstaviť?
Rozpravy o pocitoch skončili blízkosťou a kráľ si držal v dlaniach smrť, ktorej duša sa v strachu zmenšila na veľkosť jablka. Nechcela ho stratiť pre to čím je a čo taký prízrak cítieva. Myslela si, že je to snáď samá nepeknosť, čo v nej prúdieva. Kráľ však vedel svoje. Kým zaspali zohrieval ju teplom, ktoré mu ona sama darovala, keď mu opäť vrátila síl do srdca. Do rána z nej bola opäť bytosť plná síl. Ležala v kráľovej náruči a veľmi ťažko sa jej z neho odchádzala. Na rozlúčku dala kráľovi bozk do dlane, ktorou ju tak zahrieval.
Vo mnohých svetoch začali zúriť vojny a ona bude mať viac práce ako predtým. Vráti sa za desať rokov. Bozkom mu však do tela vliala znovu mladosť a v mieste na dlani, tam kde ho dostal, ostalo malé semiačko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár