Informácie ku mne nedochádzajú. Cítim iba bolesť. Tak strašnú, až je to dosť evidentné. Odráža sa to aj na mojom výzore.
A vlasatý chlapec už ani nie je tak vlasatý a vlastne, vôbec tu už ani nie je.
Čím ďalej, tým menej nás je. A iba málokto to berie vážne.
Ach tie feministické výroky. Novodobá sufražetka. Iba plná chaosu.
A už aj maximálna snaha utajiť i tak očividný vzťah sa nedarí. A nikým nepredpokladané hypotézy sa stávajú skutočnosťou. Ironické a aké nečakané.
Kde som sa vlastne chcela dostať?
Úprimne?
Neviem.
Avšak už aspoň viem, čo nechcem.
Je to predsa len viac, ako nevedieť čo chcieť.
Právo. Právo na život. Každý má právo na život. Občas sa to ale zamieta.
Zaujímavá intonácia. Aj život zaujímavo intonuje.
Čas letí, s nami či bez nás. Nikdy sa nás nepýta.
Všetko je len naša voľba. Občas sa síce veci šmyknú, ibaže v danom momente sme si istý, že je to najsprávensjšie riešenie.
Veci očakávané prestanú vychádzať. Plány nenachádzajú hmatateľné rozmery.
Všetko je ako byť nemá. Ako je každým nechcené.
A už otázka nie je, že prečo ľudia zomierajú, ale prečo žijú.
Aj tak pomaly každý odíde. Všetko sa vyprázdni. Ani stopy nie sú nachádzané.
Tak to končí.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
4
som jediný kto tomu naozaj pochopil asi a neviem co, ale svoje som ti povedal
Napíš svoj komentár
čo sa deje? :/