Tma ma obklopuje, mestom sa šíri vlna ticha. Nepreruší ju už nič. Je na to príliš neskoro. Tvár nasmerujem k lampe, smerom do neba. Pár chladných kvapiek rovno z nebies ma pohladí na tvári. Cítim sa nezvyčajne apaticky na dané okolnosti.
V tichosti si smelo kráčam. Nie príliš rýchlo. Snažím sa vychutnať si každý krok. Ani sa len nesnažím obchádzať kaluže. Páči sa mi, ako sa mi opätky potápajú v každej jednej kaluži.
Páči sa mi, že som sama. Aspoň na chvíľu. Že na svoje otázky si spätne hádavo odpovedám. Že si aspoň na chvíľu dovolím idealizovať fakty a plány. Fakt sa mi to páči. Moja myseľ je jediné miesto, kde viem zabrániť iným zruinovať moje plány. Moja myseľ je jediné miesto, kde všetko funguje tak, ako chcem ja.
Mysľou sa mi premietajú rozhovory uplynulých dní. Zamýšľam sa nad problémami iných. Nad vlastnými chybami.
Je smutné, že vždy, skôr či neskôr, prídem na to, že kde som v skutočnosti pochybila. Avšak vtedy sa už z toho len poučím. Už svojím uvedomením nenapravím nič. Ani len istotu nemám, že svoju raz uskutočnenú chybu nezopakujem ešte raz, dvakrát, trikrát či mnohonásobne viac.
Miesto, kde teraz kráčam, zaliala voda. Neprekáža mi to. Ani najmenej. Je len nanajvýš divné, že nedávno sme sa tu ešte naháňali, guľovali a válali v snehu. Ako kedysi. Nespočetné množstvo kvapiek však všetko zmylo. Aj prúdy sĺz všetko zmyli. Nezostalo nič. Vôbec nič.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale nemozeem si pustat nic,lebo sme v info s dobaiom