Čo ma teší, čo ma trápi, čo ma ťaží. Spravila som tak a možno to aj trochu pomohlo.
Teraz však tie popísané papiere ležia v skrini. Bez dotknutia. Bez komentárov.
Možno mi trošku chýba to, aby niekto nestranný. Niekto, kto ma vôbec nepozná, kto o mne vôbec nevie nič, aby napísal čo i len jednu múdru vetu.
Teraz som si len uvedomila, že čo všetko som na tie papiere písala. Písala som o úplne všetko, všetkom čo ma trápi a bez zábran. To bude asi tým, že som vedela, že si to nikto neprečíta. Že nebudem mať zbytočné výčitky a že neuniknú moje súkromné veci do éteru tohto mesta.
Bojím sa spätne si to prečítať, neviem prečo. Vlastne možno aj trochu viem.
Je to normálne, keď si občas pripadám, že sama seba nepoznám? Že robím vedome veci, ktoré viem, že sú absolútne opakom toho čo chcem alebo, že viem že sklamem či ublížim? No je to normálne?
Divné je, že som tam písala aj veci, ktoré sa čo i len bojím na hlas vysloviť, nie to iným o nich hovoriť. Ale našťastie som to aspoň takouto formou dala zo seba von.
Možno tým, čo ma poznajú sa to zdá aj divné, že ja, niekto s takou hubou sa bojí o niečom hovoriť.
Ale je to pravda. Z niektorých, dokonca z väčšiny vecí mám strach. Je to tak.
Lenže vždy (skoro vždy) sa premôžem a snažím sa pôsobiť sebaisto.
Nie je to asi dobré....
A tie mojou chorou dušou popísané zdrapy nejak zlikvidujem.
Možno spálim, možno splavím...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
do kosa to nedavaj, ani do dunaja, moze to niekto najst
odporucam skartovacku
odporucam skartovacku
Napíš svoj komentár
A je to normálne...aspon všechen ten strach čo je uložený v papiery nie je už v tebe.