Taký bez chaosu, bez stresu. Asi len taký pokojný.
Potom ma niečo osvietilo. A ja neuveriteľnou náhodou som prišla na to, že ja tie chaotické situácie a stresujúce chvíle a všetky problémy a všetkých tých ľudí a to úplne všetko. Ja to proste potrebujem. Ja by som bez toho už nemohla žiť.
Len sa proste neustále potrebujem realizovať a potrebujem mať pocit, že o mne okolitý svet vie. Že čo i len tušia o mojej existencii.
A navonok aj situácie, ktoré sa mi od počiatku javia ako totálny prepadák a nevidím z nich východisko, ja aj tie situácie milujem.
A je to možné aby ma vyčerpanosť napĺňala?
Je možné aby ma stres upokojoval?
Je možné aby sa mi chaos zdal byť normálny?
A potom prídem na to, že ja vôbec nechcem pokojný život. Že ja chcem aby môj život bol čím rušnejší a čím chaotickejší. A naďalej chcem nestíhať veci ako doteraz a chcem byť taktiež nevyspatá a byť do neskorých hodín v práci, keď mi to už občas ani nemyslí. Ale mne sa to páči. Páči sa mi takýto nezaškatuľkovaný život.
A chcem aby trval... dlho....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hajzelodkosti
5. 2.febuára 2010 00:04
to poznam! Velmi dobre! A obcas to aj mne vyhovuje, pohana to vpred!
2
presne tak. sťažujem sa na to, ako stále nemám čas, nervačím a debiliny. ale nakoniec.. chcem to tak. nenudím sa a viem, že nepremrhám celý mladý vek
3
neboj sa niesi vobec ina...aj ja take situacie milujem aj ja sa nad tym obcas zamyslam
Napíš svoj komentár