Ako mi ho kamarátka dávala, poznamenala, že podľa nej to na mňa nesedí. Neviem, čo tým konkrétne myslela. Je pravda, čo sa týka peňazí, tak som, ako každá študentka z chudobnej rodiny bez peňazí, ako kostolná myš. Ale predsa na tom prívesku nie je napísané konkrétne v čom bohatá...
Ale nie o tom som chcela písať. Možno narážala na môj „hrdý“ postoj k životu. Kedysi, keď som bola mladšia, mala som zidealizované predstavy o živote, nevedela som, ako to vlastne chodí. V svojej detskej nevinnej naivite som si ten hrdý postoj naozaj udržiavala. Hrdo som vyhlasovala, že budem vždy nezávislá. Odsudzovala som tie slečinky, alebo ak chcete zlatokopky, ako môžu byť s niekým len pre peniaze, ako sa môžu takto zapredávať. Nechápala som ženy, ktoré kvôli slepej láske boli schopné vzdať sa samej seba a úcty k sebe samej. Ako rýchlo zabudli na to, v čo verili a v čo dúfali a ako sa hanebne nechajú využívať a ponižovať len kvôli chlapovi, ktorý za to ani nestojí. Mala som svoj pohľad na svet, čistý a správny, áno takto by som nikdy nežila, áno vtedy som si to myslela.
Lenže život ma sarkastický zmysel pre humor a irónia osudu siaha hlboko. Čo čert nechcel aj ja som sa zaľúbila. Nebudem tu opisovať cely príbeh, ale áno spávala som s chlapom, ktorý bol zadaný, využíval ma len na sex. Síce som sa tomu dlho bránila, ale nakoniec som aj napriek svojim silným zásadám po roku jeho zvodom podľahla. A áno mam teraz priateľa, ktorého síce neľúbim, ale som s ním viac menej z vypočítavosti. Možno sa bojím samoty, možno len z nudy, možno zo strachu..... a mohla by som ďalej pokračovať. Neviem, čo je horšie byť doma sama, alebo vo vzťahu s niekým, koho vlastne ani nechcete. Čím ďalej tým viac sa zamotávam do pavučín spletitého osudu a neviem sa vymotať. Kde sú tie zásady, v ktorých som kedysi tak verila? Kde je tá hrdosť, ktorú som kedysi vlastnila? Všetko, čo som voľakedy odsudzovala a opovrhovala tým, robím teraz ja.
Som na druhej strane rieky. A ako to vidím teraz? Na druhej strane je výhľad úplne iný. Možno nežijem hrdým, zásadovým životom, ale žijem skutočný život. Vtedy to bola teória, teraz to je skutočnosť, oveľa komplikovanejšia a menej jasná a priamočiara ako sa píše v učebniciach. Nejdem po nalinkovanom a naplánovanom živote, aký som si vtedy v hlave predurčila. Vymykám sa pravidlám, zamotávam, odbáčam a idem si kľukatou a ťažšou cestou, ale mnohému som sa priučila.
Už neodsudzujem druhých ľudí ani ich nesúdim, lebo neviem, čo všetko je za tým a aké majú svoje dôvody. Niekedy je dôležitejšia pohnútka ako samotný čin. Moje chyby boli na niečo dobré. Pomohli mi vyhnúť sa ešte väčším chybám, pomohli mi pochopiť a nechybovať znova. Som len človek a nie dokonalý ideál, ktorý aj tak všetci nenávidia. Možno nie som zrovna hrdá žena, ale mám hrdý postoj k životu, ten oveľa reálnejší a praktickejší, veď už som na druhej strane brehu... A som bohatá, bohatá na plno skúseností pri plavení sa životom.
A teraz bonbónik na záver, niečo, čo nie je z mojej hlavy, ale zaujalo ma to v jednom blogu a myslím, že to aspoň trošku súvisí s témou. Proste krásna bodka za týmto vyznaním.
"Pýtam sa, prečo sebavedome, egoistické, krásne a sebestačné, také, čo nikomu neukážu zo seba všetko, hrdé a pyšné, dokážu odhodiť posledné zvyšky sebaúcty a ľúbiť tak, že ich to ničí?"
Sme ženy. Akokoľvek silné môžme v živote byť, toto nám berie celú dominanciu a v ošiali sú z nás submisívne a slepé stvorenia, ktoré by sme za triezveho stavu asi vysmiali. Ale prežiť to treba. Lebo bez emócií je život len hluchou predstavou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Skús ešte dávať odseky.