Dnes je ultramoderné radiť ľuďom. Máme sociálne poradenstvo, finančné poradenstvo, nutričné poradenstvo, pedagogicko-psychologické poradenstvo, energetické poradenstvo, vzťahové poradenstvo, moje obľúbené kariérne poradenstvo a milión rôznych ďalších poradenstiev. Lebo MY chceme radiť. Veríme v to, že sme múdrejší a všetko čo sme si v živote prežili a naučili sa potrebujeme odovzdať mladším a neskúsenejším, bez ohľadu na to či to budú akceptovať. Poradenstvo by malo podľa definície štátnej správy spĺňať dve základne úlohy: zabezpečovať plnú informovanosť a pomáhať v núdzi. A presne nad týmto sa zamýšľam. VZŤAHOVÉ PORADENSTVO. Existuje niečo také? Dá sa vzťahové poradenstvo vôbec nazvať poradenstvom? Skúsim sa vrátiť k dvom základným úlohám: 1. Zabezpečovať plnú informovanosť. Môže byť niekto plne informovaný vo vzťahovej oblasti. Existuje niekto kto pozná všetky osobnosti, všetky kombinácie pováh, znamení, okolností vzťahov a HLAVNE pozná ich riešenie? Prepáčte ak sa mýlim, ale ak mám problém v banke, navštívim pani/pána, ktorí majú na menovke finančné (alebo akékoľvek iné) poradenstvo a pýtam sa. Pani/pán, poctivo pracujúci vo svojej oblasti (dúfam), naučení všetky predpisy, normy, zákony, poskytne riešenie mojej situácie a ja spokojne odchádzam. Toto je moja predstava poradenstva. Dá sa ale o vzťahoch naučiť všetko? VZŤAHY nemajú zákony, normy, ani predpisy. Tam neexistuje nič. A aj napriek tomu vidím, že vzťahových poradcov je na svete viac ako všetkých ostatných dokopy. Vlastne v každom z nás je jeden taký. A ja nie som výnimkou. Miliónkrát som sa pristihla pri tom ako som hrdá radila kamarátkam v ich problémoch (stále hovorím o vzťahoch). Poskytovala im mnohokrát radikálne riešenia, pričom som verila v ich správnosť a očakávala, že mi dajú za pravdu. Aj keď ja som do konca vysokej školy sama žiaden nemala (ak nepočítam týždňový „vzťah“ keď som mala 15-násť). Myslíte, že bolo odo mňa fér im takto radiť. NIE. A aj napriek tomu som to robila. Prečo? Neviem, asi som mala potrebu sa vyjadriť a chcela ukázať, že ak by som vzťah mala JA, iste by som sa presne takto zachovala. Lebo predsa v čom sa líši vzťah v teoretickej rovine od toho reálneho. Odkiaľ som bola taká poučená, múdra, dokonale rozhodná a mala presne stanovený názor na každú vzťahovú situáciu? Ani to neviem, tipujem že sa o to postarala kombinácia romantických filmov, seriálov, kde sa neriešilo okrem vzťahov absolútne nič iné (také boli moje najobľúbenejšie), a motivačných kníh, na ktorých som fičala od puberty. Nič moc však? Romantické filmy vždy končiace „happy endom“ ukazujúce, že pravá láska vždy prekoná všetko a že chlap pre ženu spraví vždy všetko. A ak náhodou nastane jedna krízová situácia (nazývané filmovým žargónom zápletka), po jej vyriešení budú dané zamilované osoby spolu naveky a hlavne ŠŤASTNÝ. Seriály, ktoré ukázali, že tých zápletiek je zvyčajne viac, neboja sa riešiť reálne (aspoň trošku) problémy, ale ani súložiť s každou jednou postavou na obraze. Lebo je to predsa normálne, veď hľadáme pravú lásku. A ako inak sa dá nájsť ako podľa klasického scenára: rande, sex, druhé rande, sex, sex, sex ,sex, problém, sex, zoznámenie s rodinou a priateľmi, sex, problém, problém, dookola riešenie len svojej bezvýchodiskovej situácie a rozchod. Vyjdem na ulicu, stretnem nového človeka, situácia sa opakuje až sa seriál končí prekvapivo „HAPPY ENDOM“. A nakoniec moje obľúbené motivačné knihy. Bože ako som ich milovala.
Bola som malé, nie celkom pohľadné, nesebavedomé a zakomplexované dieťa, alebo lepšie povedané teenager. Teenager vyrastajúci v jednej z najmenej známych častí Slovenska kde nebolo nič. Nič čo by nám nesmelým a nezapadajúcim deťom rozptýlilo myšlienky. V rámci psychickej pohody sa utvárali vzťahy, silné putá a priateľstvá detí, čo spolu trávili všetok voľný čas. Vytvárali si spomienky, na ktoré verím myslia dodnes. A my nezapadajúce deti sme len túžili. Túžili po priateľoch, po spomienkach, po niekom, kto nie je súčasťou rodiny, komu by sme mohli otvoriť svoje srdce, povedať svoj názor na život, mať si s kým kúpiť napoly malinovku, alebo balík čipsov. Po priateľoch s ktorými by sme v škole hovorili iným deťom ako nám bolo fajn a čo sme vystrájali. A nie byť vždy iba tým počúvajúcim čo nemá čo povedať. V lepšom prípade počúvajúci príbehy od spolusediaceho, ktorý je s Vami v pohode, no samozrejme nie až natoľko v pohode, aby Vás zavolal von s ním a jeho „partiou“. No v horšom prípade byť nesmelo počúvajúci decká sediace v kruhu na zadnej lavici, kým Vy si osamote jete svoju desiatu. Takéto dieťa sa príšerne trápi. Aj napriek tomu, že má milujúcich rodičov a súrodencov. Moji rodičia sú úžasní. Mamka bola doma s nami deťmi, tatko pracoval a po práci sa aj vzorne venoval. Ale dieťa potrebuje rovesníkov. Nedovolila som si s týmto základom vstúpiť do dospelosti. S emočným vnútrom čo vo mne žilo som nechcela existovať ani minútu navyše. Mala som dve možnosti: hnevať sa na život a Boha, kde som sa to ocitla a prečo práva ja mam taký naprd život, alebo hľadať chybu v sebe. Ja som sa rozhodla pre tú druhú možnosť. No a môžete si domyslieť čo mi na tejto ceste vďačne pomáhalo. Áno MOTIVAČNÉ KNIŽKY. Dodnes tvrdím, že mi zmenili život. Už koncom strednej školy bol môj život neporovnateľne kvalitnejší, samozrejme po spoločenskej stránke. No je tu vec ,na ktorú ma neupozornil nik. A teda, že túžiace dieťa sa neuspokojí len tak s hocičím. Ak sa túžiace dieťa pozbiera, chce byť to naj. Predbehnúť tých všetkých, ktorým kedy závidelo. To bol aj môj prípad. Keď som sa ako tak naučila komunikovať s ľuďmi a chceli ma medzi seba, nestála som už o hocijaké kamarátky. Ja som sa MUSELA pridať k „partii“ čo bola najviac COOL. A cool v puberte tesne pred prahom dospelosti, alebo už aj za ním bol iba alkohol, nočné poflakovania a drogy. Vtedy som ďakovala rodičom za vštepené hodnoty a ušla odtiaľ skôr, než som tomu prepadla. Po strednej prišla vysoká a celá situácia sa kompletne zopakovala. Vtedy som zistila, že vôbec nie som „vyliečená“. Ale že mám PROBLÉM, problém sa adaptovať. Tak ako na strednej, tak aj na vysokej, všetko pominulo keď som sa dosť dlhú dobu ohriala v kolektíve a zistila, že ma nechcú zlynčovať, ani tam neprišli za účelom ma psychicky ničiť. To viem, ale teraz. Vtedy som si myslela, že ma zasa „vyliečili“ motivačné knižky. A prekvapivo, koniec vysokej školy bol úplne na vlas rovnaký ako koniec strednej. Zasa „COOL partia“. Jedinou zmenou bolo, že alkoholu a drog bolo mnohonásobne viac. Z jedného jointa pre ôsmych ľudí raz do mesiaca sa stalo niekoľko jointov takmer každý deň. Z týchto kruhov sa mi dostávalo veľmi VEĽMI ťažko. S mnohými z nich som ešte stále v kontakte a prirástli mi k srdcu. Ale to by som už nazvala priateľstvom......
Po viac ako ročnej pauze som späť. Udialo sa toho za rok nesmierne veľa. Rozhodla som sa už tak bezcielne nevylievať emócie na tomto blogu aj ked mi to v istej dobe dosť pomohlo. Preto som začala takto a chcem pokračovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár