Toto je vec, s ktorou bojujem celý život. Stále neviem, či vzniká iba v mojej hlave, alebo je spôsobená mojim okolím. Občas prídu v mojom živote situácie, kedy si myslím že mám všetkého dosť. Dostatok pozornosti, láskavých priateľov a každý čin, čo vykonám mi dáva nesmierny zmysel. No stačí ak sa niečo neudeje podľa mojich predstáv, kolabujem. V tom okamihu mám pocit, že pri mne nikto nie je, že som na všetko sama, opustená naveky.
Celý život žijem s otázkou prečo?
Prečo sme tu? Prečo existuje svet? Prečo sa ľudia správajú takto? Prečo nikomu nerozumiem? Prečo nemôžem robiť čo chcem bez toho aby som sa musela ospravedlňovať? Prečo nie som slobodná? Prečo mi robia ľudia výčitky? Prečo som divná ak si robím veci po svojom? Prečo nikto nerozumie mne? Prečo keď sa konečne odviažem myslia si o mne že som blázon? Prečo sú ľudia taký upätí? Prečo sa tak rýchlo urážajú? A prečo sa urážam ja? ...
Často si uvedomujem, že mi na ľuďoch prekážajú veci, ktoré potom robím aj ja. Mám sa teda nazvať pokrytcom? Práve pri týchto otázkach cítim ako vo mne rastie ten „osamelý ostrov“. Pocit prázdna, ktorý ma celú zaplaví a ja neviem utiecť. Stojím uprostred toho ostrova, kričím, plačem a zúfalo túžim po ľudskej spoločnosti. No na míle odo mňa nikto nie je. Vraj by som sa mala naučiť na tom ostrove žiť, naučiť sa žiť sama so sebou. Určite ste už veľa počuli o rečiach ako: Buď sám sebou, nauč sa so sebou žiť, začni milovať sám seba, až potom sa v tvojom okolí objavia tí správni ľudia a môže prísť skutočná láska. A ja som to samozrejme začala skúšať. Najprv som sa zbavila ľudí, ktorí ma obmedzovali. Úplne všetkých sa však zbaviť nedá, keď niekoľkí patria do mojej blízkej rodiny. Tých som sa snažila ignorovať. Potom som sa snažila zmeniť pohľad na samú seba. Začala som samej sebe dávať komplimenty, pripomínať si čo sa mi na mne páči, chváliť sa, dokonca aj za veci, ktoré som strašne pokazila. Utešovala som sa štýlom: Urobila si to najlepšie ako si v tú chvíľu mohla, nabudúce už budeš múdrejšia. Na chvíľu to začalo zaberať. Viac som sa usmievala, niekoľko krát za deň som zažívala ten krásny pocit zimomriavok po celom tele a dokonca som občas mala pocit, že tá ťažoba na mojej hrudi bez ktorej si už neviem predstaviť ani jeden svoj deň sa začína strácať. Všetko bolo super, kým som nezačala komunikovať s ľuďmi. Toto je vec, ktorú ja naozaj neviem. Stačilo ak prišiel niekto s negatívnou energiou, zlým postojom k životu, na všetko sa sťažoval a ja som pri tom vedela, že má všetko to po čom túžim ja, bolo mi do plaču. Predstavte si, stretnete človeka, ktorý si myslí, že je každý deň trestaný Bohom, vesmírom, Diablom, Alahom, Batmanom a neviem čím možným ešte, stále sa sťažuje len na svoj úbohý život a pri tom vidíte, že má stabilnú prácu, má kde bývať, má partnera/manžela a deti, ktoré zvláda uživiť. V hlave sa Vám premieta obraz toho, že on je ten posledný aby sa sťažoval a jedným z Vašich životných snov je dosiahnuť presne to isté. Začnete rozmýšľať v čom je on lepší od Vás, že to všetko dostal tak ľahko, bez toho aby si vôbec uvedomoval aký má poklad. A Vy sa každý deň snažíte vesmíru posielať dobro a tíško čakáte, kedy Vám to začne oplácať. A nič. Roky rýchlo plynú a NIČ. Potom príde tá chuť všetko skončiť, aký to má zmysel keď sa snažím a nedostávam to čo tak zúfalo chcem. A k niekomu to príde len tak. Veľmi ma zaujíma ako sa dá s týmto vysporiadať, pretože u mňa je to vždy dôvod na koniec. Po takomto sklamaní sa rýchlo všetko vráti späť do starých koľají a aby som sa úplne nezbláznila vymýšľam niečo iné ako sa zabaviť. Jedným časom som si rada nahovárala, že som iná ako zvyšok sveta. Od malička som sa cítila inak, ako keby som tu bola omylom, nezapadala som do žiadneho systému a všetky tie „overené postupy“ na mňa akosi nezaberali. Chvíľu som bola na seba aj pyšná, kým som si neuvedomila, že presne takto začínajú všetky filmy o superhrdinoch.
Občas mám maniere hrať sa na tzv. „osamelého vlka“, ktorý by aj mohol mať priateľov a známosti, ale o ne nestojí. A občas ma to aj baví. Ale potom príde čas, keď sa so mnou osud pekne pohrá. Vystaví ma situácii, kedy sa v kombinácii s alkohol zblížim s kamarátom a mne stačí, že ma chytí za ruku, niečo pekné pošepká, alebo dá pusu a so mnou lomcujú emócie ako s hormónmi preplneným tínedžerom. A potom to celé začne. Moja predstavivosť. V mysli mi prebehne celý život s ním, až po svadbu, deti, domov a prácu, strieka to zo mňa na všetky strany a som hotová. No a potom sa s ním stretnem na druhý deň a tvárime sa, že sa absolútne nič nestalo. A ja s pocitom kotvy v hrudníku plačem večer do vankúša. A pri tom to asi ani nie je to čo by som chcela. Keby som tak vedela čo chcem. Presne takto to končí vždy. Z osamelého vlka sa stáva nesmelá opustená ovečka bojujúca za to, aby sa nestratila v dave. A pri tom to asi ani nie je to čo by som chcela. Keby som tak vedela čo chcem. Snažím sa však miesto plaču aspoň písať. Čo tento blog úplne vystihuje.
Keďže som si sľúbila, že každý text zakončím niečím pekným, urobím to aj teraz. Nie som na tom až tak strašne zúfalo. Možno po tej vzťahovej stránke áno. Ale myslím, že práve teraz je to obdobie, kedy sú okolo mňa ozaj super ľudia. Existuje zopár kamarátov, ktorých naozaj ľúbim a snažím sa to zo všetkých síl nepokaziť. Viem, že mávam maniere žiarliť, keď okrem mňa ospevujú aj iných. Ide ma roztrhnúť, keď sa mi dlho neozývajú a ja chcem aby to urobili. Ale ľúbim ich a viem, že aj oni ľúbia mňa. Nech sa deje čokoľvek, budem za Vás bojovať Lásky (Miky, Sisa, Vlado, Andrej B., Aďka, Anika, Miška, Miriamka, Andrej S.) Držte mi palce.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár