Nie som si istá, či to je tým, že som labilný pesimista alebo zo mňa toto urobila samota. Nie som si istá, či som skutočne sama. Ale asi zaleží na pohľade človeka, že?
Dobre, vezmeme si to teda tak, že síce mám kamarátov ( ktorých by som spočítala na prstoch jednej ruky) stretávam ich menej ako jeden krát do mesiaca, dokonca im nestojím ani zato aby mi napísali na blbým fejsbúčiku ( čo považujem za najmenší prejav akéhokoľvek záujmu...viete ako), a keď ich už náhodou niekde stretnem, vždy mám pocit, že to berú ako niečo otravné - napriklad ako povinnosť chodiť do školy -, ale uznávam že to môže byť moj pesimizmus.
Samozrejme všetko toto dohromady dá človeku pocit samoty.
A čo spôsobuje samota?
Smútok. A smútok? Depresiu. A depresiu?
Jednoducho povedané ľudia ju riešia rôznymi spôsobmi, domyslite si to. Nakoniec to padne na jeseň - poznáte to jesenné depresie ( ignorujme fakt , že tieto depresie trvajú niekoľko mesiacov) je celkom ukľudňujúce pomenovanie.
Keď nad tým tak rozmýšľam, vediem vskutku samotársky život. V škôlke som nepatrila medzi obľúbené deti, na prvom stupni základnej školy som bola vlastne najneobľúbenejšia, terčom šikany a posmechu.Na druhom stupni som vydržala niečo okolo roka a pol ticho sediet a celé hodiny nič nepovedať, čo nakoniec spôsobilo, že som radšej nechodila moc do školy a trávila čas doma o samote. A na strednej? Neviem, asi som sa snažila nejak zaradiť, ale, viete, nie som ten typ človeka,ktorý by sa menil aby ho ostatní prijali medzi seba - a tak som bola zase ta najmenej obľúbená, nakoniec som sa aj tak neubránila posmechu a ohováračkám, čo som sa neučila ignorovať a vlastne sa takým ľudom, ako boli moje bývalé spolužiačky smejem a beriem ich ako úplne hovná. Prestúpila som na inú školu a som síce spokojný, ale zase som ten posledný človek, s ktorým by sa chcel niekto rozprávať. Ak nepočítam profesorov. Človek si nakoniec zvykne to neriešiť.
Ale aby to nebolo tak smutné. Samota je i celkom fajn vec, občas som za ňu rada, asi ako každý. Niekedy je tých ľudí okolo strašne veľa, aj keď váš proste ignorujú. Nemusíte s mini hovoriť proste cítite ich prítomnosť. A neviem ako vás ale mňa to dosť často sere, akoby to narušovalo môj už aj tak dosť narušený vnútorný život, čo mi pripomína ďalšie klady samoty - mám čas viac premýšľať. Amen
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
georg21
5. 3.marca 2014 00:49
Nemusíš sa vo všetkom prispôsobovať, len pracovať na svojom správaní, aby bolo také, že nebude ľudí odháňať ale priťahovať. Asi robíš niečo čo sa iným nepáči, potom je otázne či je to správne. A to i pre teba.
Napíš svoj komentár