„Miláčik?“ ozve sa z haly. „Som doma“ zavolá Tom a pomalým krokom vojde do spálne. „Ty si ešte v pyžame?“ zazerá na mňa udivene a neveriacky krúti hlavou. „Čo sa deje?“
„Nič sa nedeje. Len mám depku...“ odpoviem namrzene a prevrátim sa na bok. „To nieje nič, čo by sa nedalo napraviť.“ utrúsi a ľahne si vedľa mňa. „Dnes nie Tom. Nemám náladu.“ odtisnem mu ruku, oblečiem sa a sklamane sa odšuchtám do obývačky.
Natiahnem sa tam a premýšľam. Načo aj? Veď aj tak sa nič nedeje. Možno by sme mali zájsť k lekárovi. „Miláčik to že si ešte neotehotnela, neznamená že sa nám to nepodarí vôbec.“ správne si Tom vyloží moju pochmúrnu náladu a posadí sa ku mne na gauč. „Áno samozrejme. Stále hovoríš to isté. To sa spraví, to sa spraví. Ale kedy? Ja som chcela mať dieťa. Vôbec nevieš ako zle na mňa vplýva keď idem po meste a vidím tie mamy s deťmi, vidím Michelle s Tiborkom a potom vidím seba iba s nákupnými taškami“ zatiahnem smutne. „Ty si nikdy nechcel mať dieťa tak ako ja. Vieš čo? Nechaj ma tak. Chcem byť sama.“ Postavím sa a odídem z obývačky, dúfajúc že už za mnou nepríde.
V poslednej dobe sa stále iba hádame neviem čím to bude. A ešte ma musí trápiť aj tá sprostá robota. Ach keby sa už šéf umúdril a nechal mi dva dni voľna. Pozriem na hodinky. Je pol štvrtej, už som mala byť v práci. Rýchlo sa prezlečiem a odchádzam. Cestou však zistím, že som doma nechala dôležité dokumenty a tak sa musím vrátiť. Prichádzam opäť k nášmu domu a potisnem dvere. Je zamknuté. Žeby som zamkla? Alebo Tom odišiel? Vylovím s tašky kľúče a vojdem dnu. Bez ďalšieho premýšľania zamierim do obývačky, no to, čo tam nájdem ma úplne šokuje.
Pri dverách stojí Tom s nejakou ženou a veselo sa cukrujú. „Takže toto je tá tvoja láska a vernosť, ktorú si mi sľuboval keď sme sa brali?“ kričím ako zmyslov zbavená až mi preskakuje hlas. „A ešte k tomu v mojom dome. V MOJOM...“ nedokážem sa ukľudniť, krv vo mne vrie. „Miláčik ja ti to všetko...“
„Ty buď radšej ticho už nechcem od teba počuť ani jedno slovo rozumieš? A vy... mladá dáma“ otočím sa k žene, ktorá nehybne stojí, zrejme neschopná vydať ani hláska.
Bez rozmýšľania ju preplieskam a potom sa rozbehnem preč.
Chce sa mi plakať, och tak veľmi sa mi chce plakať. Už ma pichá v boku a mám pocit že mi srdce snáď vyskočí z hrude, no nezastavujem sa, utekám ďalej. Po dlhých hodinách potulovania sa zamierim naspäť domov a len dúfam, že tá ženská už bude preč. Cítim sa naozaj veľmi zle, a tak zamierim do prázdnej detskej izby, je tam zatiaľ iba posteľ. Onedlho za mnou príde aj Tom.
„Miláčik prosím. Nieje to tak ako si myslíš.“ začne opatrne, akoby očakával výbuch. Nemám náladu ho počúvať, no asi bude najlepšie sa o tom porozprávať. „Je to kolegyňa z práce a prišla lebo sme chceli prebrať nejaké papiere“
„Jasné a prečo si sa s ňou teda zamykal?“ vyšteknem. „Ja som nezamykal...“ zmätene na mňa hľadí. Žeby som naozaj zamkla ja? Už ďalej nevládzem a srdcervúco sa rozplačem. Najprv stres v práci, potom stres z toho, že ešte niesom tehotná a teraz toto.
„Nepopieram že sa o nič nepokúšala, ale ja by som ťa nikdy nepodviedol.“ dodá ešte a tuho ma objíma. „To by som nezniesla.“ vzlykám mu na pleci. Vezme ma na ruky a zanesie do postele, kde zaspím v jeho náručí...
Po pár mesiacoch.
Posledné týždne ma šéf nechával v robote dlhšie, preto je neobvyklé že sa vraciam z roboty takto skoro a ani ma neprekvapí Tomove privítanie.
„Ahoj čo tu robíš?“
„Ja tu bývam ak si si ešte nevšimol.“ odpoviem so smiechom v hlase. „ Vieš ako som to myslel“ zaškerí sa a trochu sa pomrví v kresle, pričom nespúšťa zo mňa zrak. „Vyzeráš dobre.“ utrúsi.
„Šéf ma pustil skôr“ odpovedám mu na otázku a vyzliekam si kabát, ignorujúc jeho poznámku.
Sadnem si k nemu na sedačku a chvíľu sa rozprávame. „Čo si robil celý deň?“ opýtam sa zo záujmom. Táto veta pôsobila prekvapujúco až ma zarazilo, že sa odtiahol. „Deje sa niečo?“ ozýva sa po izbe môj prestrašený hlas. „ Nie nič.“ odpovie mi Tom naduto, sediac na kraji gauča.
„Kto je Charles?“ spýta sa zvedavo a pozrie na mňa očami plnými hnevu.
„Prečo? Kto by to mal byť? Stalo sa niečo?“ opäť položím túto otázku a s malou dušičkou čakám čo sa stane.
„Volal ti.“ povie Tom chladne, ako keby sa nechumelilo. „Tak kto to je?“ opýta sa a hoci sa snaží aby jeho hlas znel kľudne, je úplne iný, chladný a odmeraný.
„Kamarát z práce. Pomohol mi, keď som na tom bola zle“ dodám napokon potichu.
„Myslel som si, že ti pomáham ja“
„Teba vtedy veľmi netrápilo, čo robím“ vyhŕknem nečakane, ešte stále som mala na pamäti ako som ho tu pristihla s tou kolegyňou. Trochu škaredo na mňa zazrie, ale nepovie nič. Chvíľu je ticho a potom prehovorí. „A to ti dáva právo aby si mu dala svoje číslo?“
„O čo ti ide?“ už som vstala z pohovky, vzkypela vo mne zlosť. „Aspoň som si ho neťahala do bytu a nevešal sa na mňa, lebo ja som mu na rozdiel od teba povedala, že som zadaná.“ Vedela som, že toto bolo ako keby som mu vrazila díku do chrbta, toľko krát sme to preberali, toľko krát sa mi ospravedlňoval a ja som mu sľúbila, že mu to už nespomeniem, ale nemohla som sa ovládnuť, ešte stále vo mne vrela krv.
„A v čom ti pomohol?“ preruší ticho a moje myšlienky, nehľadiac na mňa. Mrzelo ma, že som na neho tak vybehla, ale mohol si zato sám. „Pomohol mi keď to medzi nami bolo zlé“ povedala som po chvíli.
„Takže to môžem chápať tak, že zaujal moje miesto v posteli?“ chrstol mi štipľavú poznámku do tváre a ja som vedela že to je pomsta za to, čo som mu povedala ja. Začala som sa prechádzať po izbe a nevládala som udržať hnev.
„Prestaň s tým!“ skríkla som trošku hlasnejšie až nadskočil. „Prečo mi neveríš? Nikdy som s ním nespala a nikto tvoje miesto nikdy nezaujme“ spravila som pár krokov k nemu, ale on sa zúrivo postavil a zamieril do haly.
„Neverím ti“ zakričal. „A čo urobíš? Pôjdeš sa zabaviť s nejakými dievčatami aby si mi to oplatil? Vieš čo? Fajn. Never. Vedela som že to nepochopíš, ja už nato nemám nervy. Možno by sme sa mali...“ nedokončila som. Naozaj to chcem povedať? Potom sa to už nebude dať vrátiť. Všimla som si jeho výraz, bol prekvapený. Celá som sa od zlosti triasla, chcela som do neho niečo hodiť, zatriasť ním, aby si konečne uvedomil, že ľúbim iba jeho. Nezmohla som sa však na nič z toho a tak som iba hodila po ňom pohľadom, otočila som sa a kráčala do spálne.
pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár