Čo to teda tá blaženosť je? Je závislá od cnostne správneho konania? Existuje vôbec? Aristoteles sa nám snaží na začiatku ukázať čo sú najvyššie dobrá a hovorí „Najvyššími dobrami nazývame dobrá duševné.“ Tým pádom sa môžeme zamyslieť nad tým, či dobro a naše telo nemá nič spoločné, dokonca niekto môže vyhlásiť telo a telesné veci za zlé. Nuž, ale tento názor by viedol k deštrukcii dovolím si povedať celého ľudstva. Vari sa dieťa nerodí z tela matky? A nemyslím že dieťa je zlé. Telesné dobrá sú len nižšie dobrá ako tie duševné. Napríklad – väčší pokoj nám dá meditácia ako jedlo, pri tom nepopieram pokoj pri vychutnávaní obľúbeného pokrmu. No predsa väčší pokoj cítim v kláštore kde prebieha meditácia ako v kuchyni. Fajn, teda poskytnú nám tieto duševné dobrá blaženosť? Do istej miery áno, ale nie celkovú. Lebo „Blaženosť pokladáme za čosi stále, nikdy sa nemeniace.“ Preto celkovú blaženosť na zemi nie je možné dosiahnuť, lebo svoje nálady meníme. Mieru šťastia meníme, miesta, kde blaženosť hľadáme, meníme a blaženosť je ten najvyšší cieľ, tým pádom aj posledný cieľ. Ale ľudské ciele sú premenlivé. Preto dá sa blaženosť dosiahnuť? Iste že dá, príde mi to logické lebo každú potrebu vie človek naplniť. Ak je smädný tak sa napije, ak je hladný, naje sa, ak pociťuje volanie kultúry, zamieri do divadla. Preto sa musí naplniť aj tá posledná potreba a tou je blaženosť. Stav kedy už nebudeme mať žiadne iné potreby. Pretože: „Ak jestvuje jeden jediný konečný cieľ, je to hľadané dobro, ak ich je viacej, tak je to najdokonalejšie z nich. Za dokonalejšie označujeme dobro, ktoré je samo pre seba hodné úsilia, na rozdiel od toho ktoré je prostriedkom pre iné dobro.“
Čo ak by som Vám teraz povedal že Vaša blaženosť, možno aj tá budúca, záleží od toho či si budete cnostne počínať? Príde mi to správne a spravodlivé. Ale najprv opäť otvorme Etiku Nikomachovu a prečítajme si čo je cnosť. Uvedomme si, že cnosti nie sú vrodené. Vznikajú zo zvyku, ja by som tvrdil že veľký prím v budúcom cnostnom živote hrá výchova. Teda „Cnosti sú určitou formou rozhodovania alebo aspoň obsahujú prvok rozhodovania......Cnosti sú stavmi“ Tvrdil by som že cnosti nám pomáhajú kontrolovať vášne a vyberať si medzi nimi. Cnosť, ako ďalej tvrdí Aristoteles, je v strede. V strede medzi strachom a smelosťou, medzi nadutosťou a malichernosťou a inými vlastnosťami. Len čo blaženosť? Bude nám stačiť len nejaký stred blaženosti? Nie! Blaženosť chceme celú a najvyššiu! Mohli by sme povedať, že blaženosť nám bude odmenou za nadobudnuté cnosti. Len ako cnosti získať? Keďže nie sú nám dané od prírody. Cnosti sa neformujú v nás apatiou a nečinnosťou, ale naopak tréningom a robením chýb, z ktorých je potrebné sa poučiť. Cnosti musia byť každodenné dobré návyky. Samozrejme, najprv nebudú vyvolávať príjemné pocity a dočasnú blaženosť, ale skôr odpor a seba premáhanie. Keď sa však z cností stanú zvyky, tak sa v nás nastolí pokoj, harmónia a budeme jasnejšie vidieť to, k čomu všetci smerujeme – večnú blaženosť. Len podarí sa ju všetkým dosiahnuť? Alebo je len pre tých, čo vedú cnostný život? Záver nechám otvorený a je na Vás, ako ho uzavriete.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
vreskot000
13. 3.marca 2017 20:52
vieš ono filozofia je niečo( a v spojitosti s teologiou, naprkiklad dogmatikou a spiritualnou teologiou) čo milujem a posilnuje ma to vo viere a nádeji. Avšak mám napríklad aj ja isté otázky. Neviem či presne veríš v Boha, a to čo sa píše v Písme Svätom, ale dám ti filozofickú otázku. mienka niektorých filozofov je taká, že, ako píšem fakty hej.... viera je predstupeň poznania, teda verim to, čo budem v živote buduceho veku poznať( vo večnosti, nicejsko carrihradske vyznanie viery) teraz. dosiahneš stav blaženosti ku ktorému ako kresťan smerujem.... teraz ak nahodou. ja neviem či veríš v Boha, ale pochop toto... toto hovorí katolícka filozofia. V nebi uzrieš Boha z tváre do tváre, kde v tom momente sa viera zmení na poznanie. v skratke to znamená to, že doteraz si v Krista veril, tam Ho budeš vidieť. Ale niektorí teologovia spomínajú, že aj v nebi sú isté stupne, možno zachádzam ďaleko, a nie každý dokonalo uzrie Boha, ale bude mať poznanie z jeho prítomnosti. a tiež že aj tak nebudeme nikdy celkom schopní poznať Boha uplne dokonale, lebo Boh je dokonalosť sama o sebe, a to my nepochopíme nijakým rozumom. Ako potom môžem byť nekonečne šťastný, keď mi teoreticky ešte aj vo večnosti bude chýbať čosi k 100 percentnému poznaniu. pánovi profesorovi v seminári som sa to nestihol spýtať. Čo mi na to odpovieš? ahoj
2
@vreskot000 Počul som to už aj ja ale "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú." Preto je jasné že v nebi/ nirváne nebudeme mať a chcieť ďalší cieľ lebo to bude dobro samo o sebe hodné úsilia a samo o sebe dobré. To že sa bude možno Boh / Absolútno postupne odkrývať je OK, príde mi to logické a naopak ešte viac mi to zapadá do koncepcie posmrtnej blaženosti. Lebo tým že sa niečo odkrýva nastupuje príjemný pocit vzrušenia a byť v ňom neustále je super btw. ale ty nebudeš možno ani vedieť že ti niečo k 100% poznaniu chýba.
Napíš svoj komentár