Kierkegaard: Problém (ne) smrteľnosti duše u atomistov a strach zo smrti.

Už od prvých čias, keď si človek začína uvedomovať, že sa na svet pozerá inou optikou ako čokoľvek, čo chodí po zemi. Optikou, ktorá je ostrejšia, ktorá vidí za horizont veci. Odvtedy človeka neprestala trápiť otázka konca, zániku, smrti, toho prečo ja viem a môj kôň nie. Existuje vlastne vôbec koniec? Alebo všetko plynie do nekonečna? Obidve predstavy ma kedysi desili a nedovolili mi užívať si život.

V eseji by som rád priblížil učenie antického filozofa Demokrita, a aj sám seba konfrontoval s jeho predstavou duše a smrti.

V antickom Grécku v období predsokratovskej filozofie sa vyformovalo myslenie tzv. atomistov. Atomizmus vznikol z gréckeho slova Atómom – nedeliteľný, neviditeľný. V základe ich filozofie boli atómy a všetko dianie prebiehalo z ich pohybu. Atómy sa zhlukujú na základe podobnosti, pohybujú sa v prázdne a tento pohyb prebieha večne, bez počiatku a bez konca. V nekonečnom prázdne dochádza stále k zrážkam atómov, čím dochádza k vzniku nekonečna rôznych svetov.

Jedným z hlavným predstaviteľov atomizmu je Demokritos z Abdér. Podľa Demokrita existujú len atómy a prázdno.

Duša bola už pred Sokratom nositeľka morálky, centrum osobnosti. Demokritova náuka o duši bola však čisto materialistickej povahy, chápal ju na základe atomizmu tiež len ako zhluk určitého druhu atómov. Všetky operácie mysli musia byť telesnej povahy, tvrdil. Dokonca myslenie je telesný proces, ktorý prebieha v celom tele. Duša mala byť utvorená z atómov guľatého tvaru, podobné aké má oheň. Dýchanie zas udržuje atómy duše vo vnútri tela. Telo a duša sú takto spojené, ale duša je aj tak pre Demokrita nadradená, a zmocnila sa vedúcej úlohy nad telom. Duša je sídlom inteligencie, emócie aj vnímania.

Veľmi romantická predstava duše ako plápolajúceho ohňa rozžeraveného dýchaním.

Celé bytie by sa ale potom dalo nazvať ako celkom dobre fungujúci stroj, kde niekedy zabudne niečo dať súčiastku, sem-tam sa to zas celé pokazí. Takáto predstava sa mi zdá neľudská, chladná až plechová. Ale keď sa chytím, tak cítim teplo, keď si fúknem do dlane tak vzduch a keď rozbijem okno cítim výčitky svedomia, ktoré by som nazval bolesťou duše, bolí to inak, ako keď si porežem ruku. Preto ak by duša bola telesnej povahy, bolela by podľa mňa rovnako ako telo.

Napriek všetkému Démokritovo šťastie pochádza z duše. Dokonca cieľ duše je pre neho dobromyseľnosť. Šťastie spočíva z nášho jednania, nie z nášho vlastníctva. Takéto myšlienky priam pohladia dušu. Keby som sa mal niečo Demokrita opýtať tak by to bola otázka: „Z akých atómov je zložené šťastie, smútok, pokoj a iné emócie?“ Produkuje ich iste aj telo, ale intuitívne snáď väčšina cíti, že akoby boli tesne pri tele a nie v ňom. Emócie vidím ako akýsi neviditeľný závoj tela.

Postupne sa takto môžeme dostať k samotnej (ne) smrteľnosti duše. Pre atomistov život duše končí so smrťou tela. Zánik duše ale v dobe atomistov bol veľmi bežnou predstavou. Demokritos chápal smrť ako postupný proces, uvedomoval si totiž, že niektoré fyziologické procesy pokračujú aj po smrti. Bál sa Demokritos smrti? Toho čo sa stane z jeho telom? Zrejme nie. Strach zo smrti je pre neho spojený s duševným nepokojom. Aj keď je umieranie dlhšie, nakoniec nás čaká koniec zmyslového vnímania, existencie. Posmrtný život ktorý je iba ilúzia, preto čo nás po tom, čo sa stane s telom. Toto sa stane s každým rovnako. S kráľom, boháčom, chudákom, klamárom. Všetci sa rozložia v prvú podstatu. Na um mi prichádza citát z knihy Genezis „Prach si a prach sa obrátiš“ alebo z knihy Kazateľ „Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.“ Život si nevie užiť ten človek, ktorý sa neopodstatnene bojí smrti. Nutná súčasť dobrého ľudského života je absencia strachu zo smrti, preto si hlúpy človek nedokáže užívať život.

Tieto myšlienky o rovnakom rozklade tiel sú mi sympatické, lebo v dnešnej dobe sa smrť veľmi tabuizuje, len sa o nej šepká. Smrť sa nechápe ako prirodzená súčasť života, ale skôr ako strašiak. A preto niekto žije tak, akoby nemal nikdy umrieť, človek beží za šťastím po zlatej trati, ruky má vystreté a cez prsty mu prúdi šťastie, ale nikdy ho nedrží. Ten kto pamätá na smrť a nebojí sa jej, sa v pokoji prechádza po tráve, zlata si vezme len toľko – koľko potrebuje, a šťastie drží stále v hrsti. Ale áno, z oboch ľudí budú o pár rokov len kosti a prach. Kde je potom spravodlivosť? V atomistickej predstave života nevidím v existencii ničoho zmysel. Ale už len to, že niekto sa nad zmyslom zamýšľa, tak cíti, že niečo vyššie existuje, že nejaký zmysel je. Aj ak to poprie, možno potom dá zmysel nezmyslu. Človek má niečo dané v sebe čo ho vedie a vie že nie je stroj. Vedie ho to vyprázdniť sa, napiť sa, najesť sa, pospať si, nájsť lásku, nájsť spravodlivosť, nájsť odmenu za život. Ak vieme naplniť potreby typu prvých štyroch, tak logicky nemôžu ostať tie ďalšie potreby nenaplnené. Len sa nenaplnia na tomto svete, ale možno v Platónovom svete Ideí. Kvôli tomu je pre mňa koncept smrteľnosti duše akýsi smutný a nedomyslený. Ja by som sa bál smrti keby som neveril v niečo vyššie, možno by to Demokritos nazval len rozprávkou. Ale kto neverí v rozprávky, ten žije smutný život. Už sa nedozvieme, ako sa Demokritovi umieralo dobre pri pocite úplnej deštrukcie ľudskej duše. Na jednej veci sa ale určite s týmto významným antickým filozofom zhodnem. Strach zo smrti bráni tomu, aby sme prežili život naplno.

Vychádzal som aj z článku » www.klemens.sav.sk/fiusav/filozofi...

Blog

4 0 0 0 2

Komentuj

Problém (ne) smrteľnosti duše u atomistov a strach zo smrti.

8 komentov k blogu

Horúce!