Bol deň pred Vianocami. Mia sedela na posteli vo svojej izbe a rozmýšľala nad udalosťami posledných dní. Stále tomu nemohla uveriť. Nedokázala pochopiť prečo práve ona. Čo zlé vykonala, že si toto zaslúžila? Pred očami sa jej mihali spomienky. Pred týždňom ju nič neťažilo, sedela s ostatnými vo svojej lavici v škole a tešila sa na začiatok prázdnin. Keď zazvonilo Mia sa vyrútila z dverí tešiac sa na koledy, ozdobovanie stromčeka, pečenie dobrôt.... Lenže jej predstavy sa veľmi rýchlo rozplynuli. Za rameno ju chytil vážne sa tváriaci pán.
„Slečna Jerkinsonová?“ opýtal sa. Mia prikývla so širokým úsmevom na tvári.
„Dobrý deň, som detektív Milton so štátneho vyšetrovacieho ústavu. A toto je slečna Dibnójová.“ Ukázal na pani stojacu neďaleko neho.
„Mohli by sme sa porozprávať niekde v súkromí?“
Mia nevedela čo sa deje, ale úsmev už nemala. Domyslela si, že je to niečo zlé keď za ňou prišla polícia. Detektív Milton ju chytil za rameno a ráznym krokom ju odviedol do školy.
„Sadnite si prosím.“ ukázal na ošúchanú stoličku v triede jej štátnej školy.
Tento raz sa ozvala slečna Dibnójová, „Mia, zlatko, dnes popoludní sa na moste stala nehoda... Boli tam aj tvoji rodičia. Vieš, ja som z detského domova, odteraz budeš bývať u nás. Tvoji rodičia zahynuli.“ Tieto prosté slová sa jej vryli navždy so pamäti. Jej rodičia... Mama. Otec! Nie, to nie je možné. Určite sa zmýli. Oni by ju tu nenechali.
„Mia, ja viem že je to ťažké, ale skús ma nachvíľu počúvať áno? Nevieš či mali tvoji rodičia nejakých nepriateľov?“ Mia sa mu pozrela do očí. Cez slzy ledva videla, ale hlas mala pevný.
„Vy si myslíte, že to bola vražda?“
„No nemal by som o tom hovoriť neplnoletému dievčaťu, ale nemáš nijakých príbuzných, preto sa musím porozprávať s tebou. Bola to vražda. Myslíme si, že bola mierená na tvojich rodičov, nebola to náhoda.“ Tieto slová ju nahlodávali ako pyrane. Vražda? Nepriatelia? Veď mama a otec boli obyčajný účtovníci. Cítila ako sa s ňou točí zem.
„P...p...prepáčte...“ v tej chvíli už bola všade iba tma.

Prvé čo si uvedomila bola vôňa. Tá vôňa, ktorú cítila aj teraz. Žiaľ, hnev, zúfalstvo a zničené sny. Zľakla sa a otvorila oči. Ocitla sa v starej izbe so skriňou a obitým stolom. Okolo nej boli krabice s jej vecami. Vtedy na ňu doľahlo čo sa stalo. Mama, otec... Zrazu zadul vietor a otvoril okno. Dnu vtrhol ľadový vzduch. To ju vrátilo do súčasnosti. Ako tam sedela, do mysle sa jej vkradol citát neznámeho autora, čo čítala pred pár týždňami:
Všetko zlé,
je na niečo dobre.
Len na začiatku nevieme,
čo dobré to bude...

Sarkasticky sa pousmiala nad osudom. Tento citát sa jej obzvlášť páčil a pokúšala sa podľa neho riadiť. Ale teraz by sa najradšej vysmiala. Ako tomu mohla veriť? Veď čo horšie by ju mohlo už postretnúť? S touto myšlienkou sa vyklonila z okna a odfúkla si vločku z dlane. Konečne sneží. S mamou na to čakali už niekoľko týždňov. Ale teraz jej to už neprinieslo žiadne potešenie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár