„Dokážete to? Aspoň na malú chvíľu sa narovnajte, prosím. Nechcem, aby ste vyzerali ako nemehlá.“ Zasa sa ten profesor rozčuľoval nad skupinkou chalanov. Gabi z neho chytala záchvaty smiechu. Vraj ešte nevidela smiešnejšieho deda, ktorý má učiť na tanečnej škole. Aj mne sa zdal trocha smiešny, ale na rozdiel od Gabi som nemala chuť sa smiať. Stále som totiž premýšľala nad tým, či budem stíhať brigádu aj školu naraz.
Z prúdu premýšľania ma zobudil hlas učiteľa hovoriaceho do mikrofónu.
„Dobre. Takto zoradený vojdete z chodby do haly. Postavíte sa tak, ako stojíte. Vypočujete si príhovor riaditeľa a potom až všetci odídu dozviete sa, do akej triedy budete patriť. A na zvyšok dňa budete mať voľno. Teraz choďte v takomto rade na chodbu. Až vás ohlásim, vstúpite.“
Na chodbe si z profesora nerobila srandu iba Gabi, ale aj ostatný. Našťastie, ostal čas aj na zoznamovanie. Takými to rozhovormi sme strávili celý čas čakania. Do haly sa začali hrnúť iný žiaci a profesori. Mnohí sa pristavili a snažili sa nás upokojiť. Vraj nemáme byť nervózny. To sa im povie ľahko, oni nemusia tajiť, že sú siroty. Ale teraz by som sa mala tešiť a nie panikáriť. Na to bude čas potom.
Celá imatrikulácia bola hrozne nudná. Riaditeľ tam hovoril o samých nudných veciach, ako o tom, že dúfa, že tento rok bude prospechovo lepší a tak. Po tých nudných veciach sme museli počkať na rozdelenie do tried a na rozdanie rozvrhov. Našťastie som s Gabi v jednej triede.
Keď nás rozpustili na zvyšok dňa, vrátila som sa do izby, aby som si uložila veci. Zbadala som otvorené dvere. Na voľnej posteli ležalo dievča, ktoré si ťukalo do mobilu. Videla som ju na imatrikulácii. Na prvý dojem
dosť namyslená. Mala na sebe drahé šaty, mnoho šperkov, drahé topánky a bola strašne masívne nalíčená. Odrazu sa na mňa pozrela a okamžite vrátila svoj pohľad do mobilu. Ja ako na znak neutrálnosti som len potichu pozdravila a začala sa vybaľovať. Odrazu sa na mňa opäť pozrela a s iróniou v hlase podotkla.
„Ukradli ti batožinu či čo?“ A bum! Vedela som, že niekto narazí na nedostatok mojej batožiny, ale ja som sa nedala.
„Nie, neukradli. Ale ja som si myslela, že tu sme pre naše sny a nie preto, aby sme sa predvádzali v šatách.“ Ona len neveriacky pokrútila hlavou a znova sa začala venovať svojmu mobilu. Presne ako som si myslela. Práve pre také tipy nechcem, aby sa vedelo, kto som.
„Ahoj, Andrea! Tak ako? Vybalená? Dúfam, že áno. Vonku je veľmi pekne. Poď sa prejsť. Máme tu úžasné záhrady. Dokonca aj bazén. A ty si kto? Ja som Gabi...
Gabi sa stopla, lebo jej naša „kamoška“ vošla do úsmevu.
„Som baba. Obyčajná osoba ako ty, ako ona a ktokoľvek iný.“ A opäť ju pohltil mobil. Stále doň ťukala. Gabi nahodila „udivenú tvár“ a ukázala rukou k dverám. „Ideš, Aďa?“ Kývla som hlavou. Naša neznáma spolubývajúca (budem ju nazývať len neznáma) si nás ani nevšímala. Vyšli sme z dverí a začali robiť opičky. Keď sme zašli za roh, rozosmiali sme sa a smiali sa až kým sme neprišli na perfektné miesto. Vykosený trávnik, vysadené kvety, stromy a fontána uprostred.
„Vidíš to? Nie je to super?“ sadli sme si na lavičku a pozerali na oblohu plnú vtákov.
„Nováčikovia na lavičkách? To sa nevidí každý deň.“ Nad nami stála pani. Bola športovo oblečená a na nohách mala baleríny. My sme jej len opätovali úsmev a mlčali sme.
„Ja som profesorka hip-hopu. Volám sa Svenová. Vítam vás na našej škole.“
„Ďakujeme.“ Povedali sme jednohlasne. Milá pani sa usmiala a odišla. Veľmi milá. Aj keď mi prišla dosť smutná a opustená. Ale ja sa v ľuďoch nevyznám.
Ďalej sme tam sedeli a pozerali na oblohu.
„Idem si pre plán školy.“ Povedala som Gabi.
„Idem aj ja.“
„Kde ho dostaneme?“
„Asi na vrátnici.“
„Zajtra máme mať tanec ako prvý. Super, nie? Aký štýl tancuješ ty?
„hip-hop a moderné.“
„Aj ja.“
Došli sme na vrátnicu, kde stále sedela tá milá pani. Vypýtali sme si plány školy a rozhodli sa, že si obzrieme školu.
V prvý deň sme začali hľadať jedáleň dosť neskoro. Keď sme ju konečne našli, výdaj obedov bol už v plnom plnom prúde. Gabi ma varovala, že školská jedáleň je o ničom, ale ja som ju schladila, že som si už zvykla. Ale nepovedala som to s iróniou. Zasmiala som sa pri tom. Obed bol síce až o tretej, ale to bolo kôli imatrikulácii.
„Vyprážaný syr. Aspoň niečo pekné. Nemyslíš? Možno sme nenašli jedáleň hneď, ale stálo to za to. Ozaj, nevadí ti, že ťa budem volať Aďa? Je to kratšie.“
„Jasné, že mi to nevadí.“
„Pozri, ide sem dosť pekný fešák.“ Pri týchto slovách sa Gabi potmehúcky usmiala, ale ja som svojím postojom na vec znova zmrazovala myšlienky.
„Ja tu nie som na to, aby som sa naháňala za fešákmi. Nie, že by som bola suchárka, ale ja si tu nechcem robiť závezky. Ty si jediná, ktorá vie o tom, že som sirota. Dúfam, že si to necháš pre seba.“
„Jasné. Nemaj obavy. Ale keď nechceš fešáka, dá ti to zabrať. Si dosť pekná, inteligentná a hlavne si úprimná. A to teraz len tak nenájdeš.“ Ale tu sme sa už obe odmlčali. Zastal pri nás chalan. Naozaj bol sympatický. Husté hnedé vlasy, čierne oči, vysoká postava. Najviac ma však zaujal jeho hlboký pohľad. Taký som nevidela ešte nikdy. Nie!!! Nesmieš!!! Andrea!!! Nie, nebudeš milá a bodka.
„Ahoj, som Martin. Asi budeme spolu v triede, tak som si myslel, že by sme sa mohli spoznať... a tak.... veď vieš.“ Martin, super meno. Super chalan, super vlasy, super oči, super postava....asi som sa zaľúbila. Pomóc! To nie je možné, Andrea! Sľúbila si si, že nebudeš strácať čas s fešákmi. A zrazu sa zjaví prvý super-sexi-elegantný chalan a ty si z neho paf.
„Tak, čo, pôjdeš so mnou po obede prejsť sa po škole?“
„Áno, jasné, že pôjdem.“ Čo? Pôjdem? Nie, nechcem ísť. Čo som to trepla? To snáď nie je možné.
Keď náš milý, krásny, super, romantický, nádherný, elegantný,...čo? Zasa? Dokelu. Teraz som stopercentne zaľúbená.
som ju schladila, že som si už zvykla. Ale nepovedala som to s iróniou. Zasmiala som sa pri tom. Obed bol síce až o tretej, ale to bolo kôli imatrikulácii.
„Vyprážaný syr. Aspoň niečo pekné. Nemyslíš? Možno sme nenašli jedáleň hneď, ale stálo to za to. Ozaj, nevadí ti, že ťa budem volať Aďa? Je to kratšie.“
„Jasné, že mi to nevadí.“
„Pozri, ide sem dosť pekný fešák.“ Pri týchto slovách sa Gabi potmehúcky usmiala, ale ja som svojím postojom na vec znova zmrazovala myšlienky.
„Ja tu nie som na to, aby som sa naháňala za fešákmi. Nie, že by som bola suchárka, ale ja si tu nechcem robiť závezky. Ty si jediná, ktorá vie o tom, že som sirota. Dúfam, že si to necháš pre seba.“
„Jasné. Nemaj obavy. Ale keď nechceš fešáka, dá ti to zabrať. Si dosť pekná, inteligentná a hlavne si úprimná. A to teraz len tak nenájdeš.“ Ale tu sme sa už obe odmlčali. Zastal pri nás chalan. Naozaj bol sympatický. Husté hnedé vlasy, čierne oči, vysoká postava. Najviac ma však zaujal jeho hlboký pohľad. Taký som nevidela ešte nikdy. Nie!!! Nesmieš!!! Andrea!!! Nie, nebudeš milá a bodka.
„Ahoj, som Martin. Asi budeme spolu v triede, tak som si myslel, že by sme sa mohli spoznať... a tak.... veď vieš.“ Martin, super meno. Super chalan, super vlasy, super oči, super postava....asi som sa zaľúbila. Pomóc! To nie je možné, Andrea! Sľúbila si si, že nebudeš strácať čas s fešákmi. A zrazu sa zjaví prvý super-sexi-elegantný chalan a ty si z neho paf.
„Tak, čo, pôjdeš so mnou po obede prejsť sa po škole?“
„Áno, jasné, že pôjdem.“ Čo? Pôjdem? Nie, nechcem ísť. Čo som to trepla? To snáď nie je možné.
Keď náš milý, krásny, super, romantický, nádherný, elegantný,...čo? Zasa? Dokelu. Teraz som stopercentne zaľúbená.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár