„Ahoj. Tak, ideme?“ to ten môj princ ma už aj prišiel vyzdvihnúť?
„No, vlastne, zabudla som, na pár vecí, ohľadne... no veď vieš, musím sa ešte vybaliť a prelomiť ľady u spolubývajúcej. A potom ešte pre knihy a musím ísť vyplatiť obedy a chcela som si obzrieť učebne.“ Koktala som ako kohút po zápale hlasiviek. Otrasné. Nevedela som, či to nevyznelo dosť hlúpo a tak som, ja hus hlúpa povedala, že pôjdeme okolo šiestej. On sa iba usmial a otočil sa na päte. A teraz mám rande o pár hodín neskôr. Čo mám vymyslieť? Bojím sa, či sa mi podarí udržať si štipendium. Nechcem vyletieť zo školy vďaka romániku so super-sexi-elegantným a k tomu tak nádherným chalanom čo má nádherné iskričky v očiach a ten pohľad, a chôdza a výraz tváre...čo??? už zasa? Nie som na škole ani jeden deň a hneď si podpíšem jednosmerný lístok do sirotinca. Jednoducho s ním pôjdem len jeden krát a potom sa na niečo vyhovorím. Bude to len raz. Jediný raz si užijem a potom si dám pozor a budem sa mu vyhýbať.
Ani som sa nestihla spamätať a bol čas na moje nevinné stretnutie. Tak, idem.
„Ahoj. Tak kde pôjdeme?“
„Neviem. Nepoznám to tu. Viem len, kde je jedáleň a moja izba.“
„Tak je super, že sme sa stretli, lebo ja to tu poznám. Môj strýko je učiteľ štandardných tancov. Chodieval som sem, keď som bol malý. Poznám to tu viac, než domov. Od malička sa chcem stať tanečníkom. Začneme prehliadku?“ kútikom úst sa môj princ pousmial, a ja som bola tuhá. Nevedela som, čo mám hovoriť. Len som držala úsmev na ústach.
Chodili sme po škole, smiali sa a rozprávali, on mi ukázal všetky učebne a miesta na škole. Bola to zábava. Až kým sa môj princ neozval s dosť čudným hlasom.
„Vieš, ja tu vlastne bývam. Táto škola je môj domov.“
Nechápavo som na Martina pozrela s otázkou v očiach. Čo tým myslí? „Strávil si tu až tak veľa času, že je to tvoj druhý domov, alebo to myslíš nejako inak?“ Úplne mi to vykĺzlo z úst. Ale bola to vlastne moja záchrana, inak by som tam stála ako nejaká kobyla. Nepochopila som, čo sa Martinovi práve preháňa hlavou. On mi upresnil, o čo ide.
„Nie, myslím to doslovne. Bývam tu so strýkom od mojich desiatich rokov. Skôr než sa opýtaš, nie, moji rodičia niesú mŕtvi. Rozviedli sa a odcestovali. Mama je v Paríži ako módna návrhárka a otec je na Ibize. Má tam hotel. Ja som niečo, čo je ako dobrá náhoda, ale len v manželstve. Potom o mňa nik nestál. Ale ja som vyhral. Budem slávnejší, než obaja. Uvidia, o čo prišli.“
Bolo mi vážne trápne, že sa mi spovedal s jeho problémom. Ale môže byť rád, že aspoň nejakých rodičov má. Vtedy som si uvedomila, že tohto chalan ma odhadol ako človeka hodného znášať jeho tajomstvo a prišlo mi fér, aby vedel aj on to moje. Chvíľu som bola nervózna, ale rozhodla som sa, že to bude asi to najlepšie. Tak som začala, ale s tým, čo je pre mňa najcennejšie.
„Vlastne, aj ja mám tajomstvo. Ale ocenila by som, ak by si sa o ňom nikomu nezmienil.“ Počkala som na Martinovu reakciu, a keď prikývol, odhalila som mu moju identitu.
„Ja som na tom podobne, ako ty. Tiež nežijem s rodičmi. Až na to, že tí moji ma hodili niekde pod most, ešte v deň, keď som sa narodila. Som vlastne sirota. Sirota zo sirotinca sv. Margaréty. Dostala som štipendium. Inak by som tu nebola.“ Keď som to hovorila, snažila som sa, nehľadieť do zeme, aby si
nemyslel, že mi je to nepríjemné, aj keď mi to nepríjemné bolo. A veľmi. Ale na moje prekvapenie, mala som pocit, že mu spadol kameň zo srdca.
„Tak to budeme priatelia, no nie?“ pri tejto otázke použil nádherný úsmev. Bolo mi jasné, že som v tom až po uši.
„Samozrejme, že budeme priatelia.“ Vystriedali sme si úsmevy ( ten jeho je taký krásny, až....) a Martin navrhol, že by sme mohli ísť pozrieť sa na kone.
„Sú tu aj kone?“ Opýtala som sa.
„Áno, jeden muž tu má stajne a škole poskytuje hodiny. Teda žiakom, ktorí majú záujem. A môžeme sem chodiť kedy chceme. Len to oznámiš pracovníkovi.“
„To je od toho majiteľa milé.“
„Ani nie. Dáva si za to dobre zaplatiť.“
Išli sme po dlhej ceste, a na jej konci sme sa ocitli na nejakom ranči. Bolo to tam veľmi pekné. Kone tam mali veľké výbehy a v stajniach bolo čisto. Najviac ma ale prekvapilo, že hneď, ako sme tam prišli sa k nám niekto ozval a venoval sa nám, až kým sme neodišli. Nejazdili sme, pretože som mala strach a preto, lebo bol čas na večeru. Vrátili sme sa do školy a na chvíľu sme sa obaja pobrali do svojich izieb.
Keď som vošla do izby, bola tam Gabi a naša doteraz nemenovaná priateľka. Bola som dosť nervózna na to, aby som musela počúvať reči bohatej a namyslenej spolubývajúcej. Kývla som na Gabi na pozdrav a s neprirodzeným úsmevom som sa začala prehrabovať vo zvyšku nevybalených šiat. Našla som balíček od Maji. Sadla som si na posteľ a začala som ho rozbaľovať. Keď som sa mi to podarilo, veľmi ma prekvapil obsah. Bola to kniha. Nie učebnica. Bolo na nej napísané SEN. Bolo očividné, že ma Maja dobre pozná. Otvorila som ju a na prvom čistom liste bolo venovanie a vložených 500 eur. Tá Maja je šiši, či čo? Načo mi bude toľko peňazí? Zrazu mi kniha padla na
zem. Keď som ju dvíhala, vypadla z nej obálka. Otvorila som ju a v nej bol list od Maji, ku strane 123 a tak som sa rozhodla, že si ju prečítam až tam dôjdem. Vložila som ju späť.
„Nepôjdeme už na večeru?“ opýtala sa ma Gabi.
„Iste.“ Odpovedala som a položila knihu na posteľ.
Opustili sme izbu a kráčali po chodbe bez slova.
„Ja to už nevydržím!“ povedala Gabi.
„Ako bolo s Martinom? Povedz mi to, lebo umriem od zvedavosti.“
Ja som len s úsmevom pokračovala v chôdzi. Mala som v úmysle ju trocha potrápiť. Ale nedalo mi a povedala som jej všetko. Ale musela mi sľúbiť, že to nikomu nepovie.
„Ty si teda ale číslo.“ Povedala Gabi, keď som skončila.
„Chcela si to uchovať v tajnosti a vyzvoníš to prvému chalanovi, ktorého stretneš.“
„Ale to nieje obyčajný chalan, ale super-sexi-elegantný s krásnymi iskričkami v očiach. Bola to jasná láska na prvý pohľad. To sa ti nestane každý deň. Viem, že je to trochu mimo môjho plánu, ale nevedela som sa ovládnuť. Čo chceš počuť, veď si ma ty sama nahovárala. A tiež chce rodičom niečo dokázať. Môžeme spolu cvičiť. A ty sa k nám môžeš pridať. Teda ak chceš. Čo ty na to?“
To sme už vchádzali do jedálne. Na večeru bola ryba. Okrem toho sme mali na výber koláč, alebo puding. Na pitie sme mali čaj limonády všetkých druhov, kapučíno a sódu. Znova sme mali na výber. Na tejto škole sa oplatí ostať už len kôli jedlu. Sadli sme si za stôl a kto si k nám neprisadol? Martin.
„Ahoj.“ Pozdravil a pridal aj ten svoj úsmev.
„Zisťoval som si s kým budem v triede a predstav si, sme spolu. Nie je to super?“
„Jasné, že je. A toto je Gabi. Som s ňou na izbe.“
„Ste len dve?“ neveriacky sa ma Martin opýtal.
„Nie, máme ešte jednu spolubývajúcu, tá však nejaví záujem spoločnej komunikácie.“ Odrapotala Gabi a pustila sa do ryby. Ryba vyzerala chutne a tak som sa do nej pustila aj ja. Bola veľmi dobrá. Zjedla som ju za rekordný čas. Hneď po nej sme sa všetci traja chytili lyžičiek na zákusok a začali sme jesť koláč. Potom som povedala, že si idem oddýchnuť na izbu. Samozrejme som to nemala v pláne. Chcela som sa vytratiť aj z knihou od Maji a začala som ju čítať. Bola o jednom dievčati, ktoré veľmi túžilo po tom, aby sa z nej stala operná hviezda, ale jej rodičia v nej videli úspešnú účtovníčku. Ona len ticho prikývla a zahodila svoj veľký sen aj talent. Jej učiteľ hudobnej išiel za jej rodičmi a povedal im, aby dali svojej dcére ešte jednu šancu. Keď som sa začítala, vyrušil ma zvuk potlesku. Z lavičky na ktorej som sedela som mohla vidieť zhromaždených študentov. Nevedela som, čo sa dialo, ale niečo ma na to zhromaždenie ťahalo.
„Chcete ukázať svoj talent? Vystúpte na veľkom koncerte najmladších hviezd a presvedčte všetkých, že nie ste bojazlivé detičky. Ukážte sa!“
Nejaký štvrták mi dal do ruky leták na ktorom bolo napísané:
KONCERT Malých HVIEZD
AK SI Prvák, Prihlás SA, Iná Šanca nebude.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár