Často sa stáva, že človek je zapálený pre jednu vec a nebude spokojný, kým nedosiahne to, čo chce. Aj keď sa mu hlavou hrnú otázky ako: Prečo musím byť ja iná? Prečo museli práve moji rodičia rozmýšľať o tom, že bezo mňa im bude lepšie a ja som v sirotinci??? Prečo je dosiahnutie sna také ťažké??? Tento prúd nezodpovedaných otázok ma nemíňa ani teraz, v prvý školský deň na strednej. Podotýkam na tanečnej strednej škole, dosť ďaleko od môjho doterajšieho domova sirotinca u sv. Margaréty. Mnohé deti sa mi smiali. Vraj nemôžem byť niekto, keď som ešte menej, som nikto. Ale ja si aj tak verím, že dosiahnem viac, než len strácanie času na jednom mieste sveta. Veď môžu navštíviť mnohé miesta. Treba sa len posnažiť na prijímačkách na školu. Ostatný šli na učňovky s vedomím, že majú na viac. Ja som svojich rodičov nikdy nepoznala a chváliť sa tým na strednej nebudem. Dosť, že si ma doberali na základnej. Teraz začnem odznova.
„Andrea!“ Z mojich mdlôb ma prebrala Maja, naša tútorka. V skutočnosti sa volá Karolína, ale my sme ju začali volať Maja.
„Andrea, poď už! Nestihneš autobus!“ Zbehla som dolu schodmi, kde som už mala pripravené kufre. Čaká ma internát na strednej. Super. Maja ma čakala so slzami v očiach.
Snažila sa ich zadržať, ale nedarilo sa jej to o nič viac, než mne. Silno ma objala a s ťažkým hlasom mi povedala niečo, čo mi opakovala vždy.
„Si výnimočné dievča moja milá. Nenechaj si pokaziť život hlupákmi bez názoru. Oni sú len falošné tóny v hudbe, ktorá ťa sprevádza životom. Neváhaj
a pretancuj sa do cieľa.“ Potom mi dala do ruky balíček a povedala, nech ho otvorím až v autobuse, inak ho nestihnem.
Keď som odchádzala, z dverí neodpustila som si pár slov. „Ďakujem Maja. Za všetko.“ A potom, hurá do školy.
So všetkými kuframi som začala utekať na zastávku, na ktorej už stál autobus. Vodič bol milí pán, a počkal na mňa. Bolo dosť trápne sa trepať hore troma schodíkmi s jedným kufrom s oblečením. Každý vedel, že idem na intrák, lebo sa nestávalo, že ide sirota na dobrú školu. A ešte som bola taká zrevaná. Trapas!!! Keď mi ten hnusný kufor dovolil zasadnúť si na najbližšie voľné miesto, otvorila som obálku, v ktorej boli pokyny kam mám ísť až dorazím do školy. Bolo to jednoduché. Na vrátnici mi povedia, kde budem ubytovaná, mám potom hodinu na vybalenie a o 13:00 bude slávnostná imatrikulácia. Môj autobus dorazí do Martina o hodinu a pól. Teda o 10:30 asi o 15 minút sa presuniem do školy a ubytujem sa. Vybavili mi tam aj brigádu, lebo si musí platiť obedy a knihy. Musím to zvládnuť.
Tak, a som tu. Nemôžem uveriť. Ešte aj počasie je krásne. Celá škola pôsobí majestátne. Musím sa ísť zapísať a vyzdvihnúť si kľúče od izby. Musí sa mi všetko podariť.
Na vrátnici sedela pani, mohla mať okolo tridsať rokov, možno o niečo viac.
„Ako sa voláš, drahá?“ ozvalo sa spoza okienka na vrátnici.
„Andrea Plavecká.“ Odpovedala som milej panej.
„Takže Plavecká Andrea.... tu si.“ Pravítkom si pomáhala hľadať moje meno v dosť dlhom zozname mien. Odškrtla si moje meno a podala mi kľúč so štítkom.
„Izba číslo tri, nula, päť. Choď rovno po tejto chodbe, tam sú dvere na dvor. Oproti je internát. Tvoja izba je na piatom poschodí. Ak ti môžem poradiť, choď výťahom na pravo. Ten ľavý sa zasekáva.“
„Ďakujem.“ S úsmevom som poďakovala a vydala sa po dlhej chodbe. Po stenách bili rozvešané fotky zo súťaží a predstavení žiakov školy. Na jednom piliere bol štátny znak a znak školy.
Na prechodnom dvore bolo niekoľko sôch a lavičky. Do budovy internátu viedla vydláždená cestička. Na moje prekvapenie tam nebol vrátnik, ale ochrankár, ktorý sedel na malej stoličke. Ďalší vyšiel z dverí malej izby s kávou v ruke. Pozdravila som sa a vzdala sa k výťahu na piate poschodie.
Izba bola otvorená, to znamenalo, že tam už je moja spolubývajúca. Vošla som do dverí. Na prvý pohľad obyčajná izba. Boli tam tri postele. Takže budem mať dve spolubývajúce miesto jednej. Z kúpelne vyšlo dievča. Na prvý pohľad celkom sympatická osôbka, aj keď trochu krpatá. Mala skvelé, hnedé a husté vlasy, ktoré jej padali na ramená. Pozdravila sa tak energeticky, že to o nej mohlo veľa napovedať.
„Ahoj! Ja som Gabi. Vlastne Gabriela. Ale, zdá sa mi to príliš dlhé. Gabi je oveľa kratšie, nemyslíš? A ty sa ako voláš?“ Skôr než som stihla niečo povedať zasa spustila.
„Alebo budem hádať. Milujem hádať mená. Už ako malá som sa na to hrala s kamarátmi. Ty mi prídeš ako...už viem! Andrea.“ Víťazoslávne sa na mňa pozrela a prekrížila si ruky na prsiach. Ako to uhádla??? Veď vôbec nevyzerám na toto meno.
„Tak čo. Čuduješ sa? Ja som už raz taká. Vždy si prečítam mená na dverách. Sú tam pre tú milú pani, ktorá má na starosti našu chodbu. Len som si tipla, že sa voláš Andrea, lebo sme tu ešte len mi dve. A vidíš, podarilo sa mi to. Ale ty si akosi ticho povedz už niečo.“ Ja som nevedela čo mám povedať, tak som sa len usmiala a opýtala sa, či je posteľ, pri okne voľná. Dosť blbá otázka, ale čo už. Gabi len energeticky potriasla hlavou. Zložila som si veci na posteľ a zbadala, že moja spolubývajúca má na rozdiel odo mňa štyri kufre.
„Neboj sa. Táto škola je super. Aj moja mama tu študovala. Počula som, že tento rok tu bude aj jedna sirota. Tá sa teda vie prebiť, čo? Určite sa s ňou chcem stretnúť. Vraj má byť v našej izbe. Super, čo?“
„No to už nemusíš namáhať pri hľadaní. Stojí pred tebou a je rada, že o nej každý vie.“ Neviem, či to nevyznelo príliš hnusne, ale od teraz úplne upadol môj plán, byť v anonymite. Na moje počudovanie sa Gabi hneď zbadala. Okamžite sa začala ospravedlňovať.
„Prepáč, ja som to tak nemyslela. Ja len, že si vraj bola najlepšia na prijímačkách. A tak som si myslela, že...“
„To je v poriadku, Gabi. Vážne.“
„Skutočne? Chvála bohu. Vieš, ja si mnoho krát nedám pozor na jazyk. Potom to vyznie...no veď vieš. Dosť blbo, aj keď to tak nemyslím. Inak, dole tu na intráku je čajovňa. A ten čaj hradí škola. Peniaze z ministerstva. Nejdeš si dať?“
„Prečo nie.“ Zamkli sme izbu a vybrali sa na čaj.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marleymt
1. 4.apríla 2011 12:20
chcem tiež takú energickú spolubývajúcu
Napíš svoj komentár